Ako vyjednávať so Smrťou

8.1.Krok: Snaž sa vysvetliť Anubisovi jeho biednu situáciu!

Zízala som naňho ako na teľa. Tak toto bol jeho geniálny plán? Oživiť Usira a potom dúfať, že si všetci „spomenú", že bohovia v skutočnosti existujú? Už iba pri tej myšlienke som sa hlasno rozosmiala, až sa mi slzy tisli do očí. Anubis sa zamračil.

„Čo ti je také smiešne? Nevieš o tom, že nie je slušné sa smiať v prítomnosti boha?" zavrčal.

Keď ma ten záchvat smiechu ako tak prešiel, zotrela som si zablúdenú slzu smiechu z kútika oka a s úsmevom mu odvetila:

„Vidíš a to je presne ten problém!"

Anubis sa zamračil.

„Nerozumiem."

„Tak si zober, že ja sa už týždeň snažím tráviť, že bohovia, alebo aspoň jeden z nich, skutočne žije. A úprimne, aj napriek všetkým dôkazom, čo si mi dal a všetkým udalostiam, čo sa stali, stále keď som sama premýšľam, či sa mi to iba nesnívalo. Lenže potom do dverí vopcháš svoju veľkú hlavu a mne je hneď jasné, že ak sa mi to sníva, tak je to nočná mora!

Ľudia však neuveria niečomu len preto, lebo im to ukážeš. V dnešnej dobe ich musíš presviedčať, dávať im dôkazy. Obzvlášť, čo sa toho týka. Úprimne, je to teraz dosť citlivá téma. Nikto už neverí v polyteizmus. Väčšina z ľudí vlastne verí v jedného Boha a to v Ježiša Krista. Sú tu aj Moslimovia, Židia a kto ja viem ešte! Okrem toho sú tu aj ateisti, ktorí neveria v žiadne náboženstvo a tých nepresvedčíš ani keby si tam prišiel s celým podsvetím. Prepáč mi to, ale nemyslím si, žeby ktokoľvek zmenil svoje náboženstvo, len kvôli tomu, že začujú Usirov hlas zo záhrobia."

Podľa Anubisovho zamračeného výrazu som si bola istá, že sa mu to pozdávalo, čím ďalej tým menej. Keď už som si myslela, že som ho aspoň nateraz umlčala, ticho povedal:

„A ako vyzerajú tí bohovia? Tých nepoznám. Možno, keby som sa s nimi o tom porozprával, tak by mi mohli pomôcť znova oživiť slávu Egypta."

Nadvihla som obočie.

„A prísť o svoje ovečky? Nonsens!"

Keď som ale videla, že nad niečím zamračene rozmýšľal, prišlo mi ho ľúto. Koniec-koncov, nebola to jeho vina, že tu uviazol rovnako ako nemohol za to, že len ja ho z neznámych dôvodov počujem a vidím. Vedela som, že toto možno oľutujem, a že sa potom do mňa bude navážať ešte viac, ale úprimne som mu chcela pomôcť. Aspoň by som sa ho zbavila, keď nič iné. Priateľsky som mu dala ruku na plece a usmiala sa naňho. Anubis sa na mňa prekvapene pozrel.

„Neviem síce, kde nájdeme to žezlo, ale viem, ako to zistiť."

Hneď čo som to povedala, Anubisove oči sa rozžiarili.

„Tak teda poďme na to!" vykríkol nadšene a ako malé decko, čo sa teší na cestu domov, ma rýchlo schmatol za ruku.

„Kam to bude?"

No ja som iba pevne stisla pery a vykrútila sa mu. Anubis na mňa nechápavo pozrel.

„Po prvé, hovorí sa ďakujem a po druhé najprv sľúbiš, že už ma nebudeš takto prepadať uprostred noci, je to jasné?" povedala som a prísne sa naňho pozrela.

Anubis zdvihol ruky v obrannom geste.

„Dobre, dobre."

„Povedz to!" skríkla som naňho.

Anubis sa chvíľu obšmietal.

„Tak... Ďakujem," zamrmlal s hlavou sklonenou dole.

„Prosím?"

„Ďakujem, že mi chceš pomôcť!" zrúkol na mňa a znechutene sa obrátil.

Spokojne som sa usmiala. Takže takto bolo treba ísť na bohov. Samozrejme, bolo mi jasné, že neskôr mi to asi všetko splatí, ale aj tak to stálo za to. Vtom dostal nový nápad.

„Spravme teda dohodu. Ja už nebudem chodiť k tebe v noci, ak na to nebudem mať dôvod a ty mi pomôžeš. Môže byť?" s tým mi podával ruku.

Zamrazilo ma. Prižmúrila som oči.

„Čo tým myslíš, že nebudeš chodiť iba ak na to budeš mať dôvod? Nebolo to tak náhodou aj doteraz?"

Anubis si nervózne pošúchal krk. Zahanbene sklopil zrak.

„Po...Povedzme, že nie."

Vzkypela vo mne žlč. Pri predstave, že ma sledoval... Zaťala som päste. Ktovie ako dlho?! A kedy?! Čo ak vtedy ak som sa práve prezliekala?

„Nie... Iba sem-tam večer, keď si spala," povedal rýchlo na svoju obhajobu.

Vytreštila som naňho oči. Prudko som mu pľasla po podávanej ruke a nadurdene odkráčala preč.

„A prestaň mi čítať myšlienky!" zakričala som za ním celá potupená a zahanbená. Ako sa ten idiot opovážil mi narušiť súkromie? Ako?!

No on si samozrejme nedal povedať a objavil sa priamo predo mnou.

„Nechaj ma!" okríkla som ho a otočila sa opačným smerom, no on ma schytil za plece.

„Nemáš dôvod sa hnevať! Veď mumifikujem už stovky rokov! Čo zlého som spravil?"

Prevrátil sa mi žalúdok. To som nepotrebovala vedieť.

„Už nič nehovor! Len si to sám zhoršuješ!"

„Tak som sa pozeral na to, ako spíš, no a čo?"

Prudko som sa k nemu otočila.

„No a čo?! To nie je žiadne no a čo! Porušil si moje súkromie! Je to to isté, ako čítanie myšlienok! Špehuj si niekoho iného! Ja si to neprosím! A mimochodom, zabudni na akúkoľvek stupídnu dohodu! Idem domov!"

„Hej...Počkaj! Ako? Sama sa predsa domov nedostaneš! Sme v Bularsku alebo ako sa to volá."

Prestrašene som sa naňho pozrela a odstúpila od neho.

„My sme v Bulharsku?! Veď to je na inom kontinente!"

Anubis sa opäť pošúchal za krkom.

„No...Tak nejako. Myslel som, že budeme preberať plán, čo s tým Usirovim žezlom a nechcel som, aby nás počuli aj nechcené osoby."

Pery som dala do úzkej čiarky. Anubis, vidiac môj výraz, si hlasno vzdychol.

„Tak kde to bude?"

„Domov! Hneď!"

Namrzene sa na mňa pozrel.

„Vieš o tom, že sa mi vôbec nepáči, ako si dovoľuješ rozkazovať bohovi?"

„A vieš ako mi je to ukradnuté?"

Anubis prevrátil oči.

„Okej, tak ťa zoberiem domov. Ale zajtra to doriešime."