Ako vyjednávať so Smrťou

114.Krok: Niektorí sa proste nikdy nepoučia!

  Ešte chvíľu sme mlčky pozorovali miesto, kde len pred chvíľou stál. Už teraz mi chýbal. Konečne som pri ňom cítila, že mám v živote nejakú oporu, o ktorú som sa mohla oprieť, keď mi smrť dýchala na krk. Takto som opäť na všetko bola sama. Cítila som sa ako taký utečenec alebo väzeň. Alebo možno sirota. Bol to ťažko opísateľný, ale rozhodne deprimujúci pocit. Anubis sa po chvíľke ticha zhlboka nadýchol. Šľahol po mne pohľadom. Myslela som, že budeme ďalej pokračovať v našej začatej konverzácii-hádke.

Avšak on si iba vysúkal rukávy na svojej vlajúcej bielej košeli ako z minulého storočia, rukou si sčesal vlasy dozadu a rázne povedal:

"Dnes nás čaká veľa práce, duša. Večer totižto bude rituálny obrat na moju počesť!"

Prekrútila som očami.

"Ale veď slávnosť sme predsa mali predvčerom, keď tu bol Heh. Alebo si už zabudol?"

Anubis nahnevane tloskol jazykom.

"Ja nezabúdam, duša!" zasyčal na mňa cez stisnuté zuby. "A skús ma dnes ešte viac nenasrdiť. V opačnom prípade si to trpko odpykáš!"

"Ja mám pocit, že už teraz kruto pykám za to, že som sa vôbec narodila," zahundrala som si pre seba.

"Dnes sa bude oslavovať moja veľkoleposť," vysvetľoval mi tváriac sa, že moju poznámku prepočul. "Nemohol som predsa oslavovať seba samého, keď tu prišiel tak veľavážený boh. Takže sa to muselo všetko presunúť. To ale nič nemení na skutočnosti, že ten obrat bude. A bude dnes večer. A ty mi s ním s úsmevom na perách pomôžeš," dopovedal a schytil ma za bradu. Svojím hlbokým pohľadom sa zadíval do mojích očí. Neuhla som. Takú radosť by som mu nespravila. Chcel ma nejako hádam týmto gestom vystrašiť? Tak to by musel skúšať niečo lepšie.

Odrazu sa mi kútiky úst násilne zdvihli. Zamračila som sa. Usmievala som sa od ucha k uchu. A nevedela som tomu nijako zabrániť. Akoby som mala pery úplne umrtvené! So strachom som sa mu vytrhla a ostro sa naňho pozrela.

"Čo si to spravil?" nechápala som stále sa naňho usmievajúc ako prihlúple slniečko na hnoji. Boh smrti sa samoľúbo uškrnul.

"Jednoduché. Nemám rád, keď sa tváriš, akoby si tú prácu robila z číreho hnusu a donútenia. Toto má byť veľký deň! Oslava na moju počesť. Ty sa nemáš prečo mračiť. Tak som tomu trochu dopomohol."

Myslela som, že ho zabijem. Nezmenil sa. Absolútne v ničom. Od Heha si nevzal ani štipku slušnosti.

"A teraz šup-šup. Čaká nás veľa práce," poháňal ma. Do ruky mi hodil hrubý zvitok. Vyzeral veľmi staro, ale očividne to bola iba nejaká replika. Bol dlhší než som čakala. Na ňom som si prečítala siahodlhý zoznam úloh, ktoré pravdepodobne odo mňa chcel. Nad niektorými som iba nadvihla obočie. To bude akékoľvek, len nie príjemné. Cez stisnuté zuby v úsmeve som zo seba vydala hlasitý povzdych.

"A radím ti prestať s týmito nemiestnymi stonmi, akoby ťa niekto týral. Inak si tu budeš aj pospevovať do rytmu." Sťažka som prehltla uštipačnú poznámku. Zvinula som zvitok a radšej sa šla s "úsmevom" pustiť do robenia vecí na jeho dlhočíznom zozname.