Presne pre ne sme

bolo nám vzaté

Šumí
sušienka v káve
a spomienky dávne 
ožívajú
v hlave.
Malé.
Nepredajné.
Za všetko, čo mali sme
a nemáme,
lebo bolo nám vzaté.

Neprestajne
spomíname 
na tých, čo
nepamätajú si.

Čo zabúdajú,
že raz boli
malí
a mali
svoje sústavné sny.

Sa nazdávajú,
že uzavretá kapitola
je nenavrátiteľná.
Spoznávajú,
že túžba po rekapitulácii
býva nenahraditeľná.

Do takej miery
znesiteľná
až kým je
neznesiteľne
nepochopiteľná.
Zavretá do inštitúcii.
Zovretá
v srdci.

Mali sme
pokoj, ľahkosť dní.
Zvládnutý
čas, čo nás ušetril.
Nevinné oči
očakávaní
modlitebných otvoreností.

Otravnú
nechuť zaspávaní
pri radosti
z bdelosti.
Esenciu fantázii
nerozobranú
do definícii

Nemali sme kávu
s pocitom odžitej
naplnenosti.
Schopnosť
spomenúť si.
Vzdať hold
minulosti,
ktorá nám nebola odovzdaná.
Tej, ktorá bola len so strachom
očakávaná.

Detstvo
ako mesto
nájomníkov,
čo vysťahovať
sa sú nútení.
Sme tie deti
dospelosťou znudení.

A všetko to,
čo máme v sebe
neprejavené,
znova chceme
nezamenené.
Staré mesto.
Preniesť sa cez to.

Čo ešte mať smieme
a kedy dospejeme
k detstvu zase?

Kedy sú tie momenty,
kedy tvoríme monumenty
maličkostí
našej malosti?
S kým
v chamtivosti
vraciame sa tam v čase?
S kým
unikáme dospelosti?

(14:00)