Uzatvorené vistérie
mesiacu,
majú tvár
meniacu
a tvar schovanej
elegancie
natoľko
výstrednú,
že iba slnku
ukážu
výstelku
seba a nie tú
ústrednú.
Robia zo seba
premennú,
lebo strachy
a čoho
by sa báli,
nezaslúžené
majú zbadať,
zázrak hystérie,
náznak,
čo ukryje
stúpajúce melódie
viet.
Vistéria,
fakticky len kvet.
Aké majú asi mizérie,
tajnostkárky vistérie?
Tajné krásky
známosti
dlhodobej
dlhonohej
vytrvalosti.
Nechajú sa
dolapiť
len komfortu
žiarivému.
Naskladnenému
pozorovateľovi,
čo za záclonou
zvedavosti
tmou a tou
od dávnosti
rád dedukoval
pomaly,
precízne
v nečakaní
kým nadšenie
z nevedenia
uviazne.
Vo váze cudzieho skla
ako históriu
obstojne
nepoznanú
prekrútenú
tak vistériu
nikdy úplne
nespozná ju.
Agnostikom
ich návaly,
zamrmlú,
že nezmizne
akútny interval
toho, kto
zameral
naplnenosť k vedeniu,
kým vistérie asi sú.
Aké rozkvitnú
a hlavne kedy
a že hviezdy
hlavy
nedvíhajú
tým,
čo sa noci utajili.
Tým,
čo sa uchránili,
nechali pocit
na výslní
sa zmocniť
pochopenia.
Čo schovalo
príčetnosť
prvoplánovosti
lacného celku
malebnosti
a zvládlo
zdolať
súvislosti.
A netreba viniť
zdráhajúce sa
majestátnosti,
že sú skryté.
Lebo v tom
je zanechané
prekvapenie.
A presýtenie
nemá šancu
na výskyt,
lebo málo
nejde urýchliť.
Ani to zachránené.
Nepoznanie
sa nedá
spoznať celé.
A iba lúče
slnka
vedia
a nepovedia,
čo vo vistériách
je uschované.
(23:05)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
