Teraz
teror
teba
neznamená
tak veľa
ako predstava
akej nechávaš
sa náležať.
Akej zadávaš
sa záležať.
Zaželať
túžim
zabľúdeným dušiam,
zaľúbeným ružiam,
zazmluvneným očiam
zaslúžený močiar.
Aby tam
tŕňom
a šípom
a všetkému
peknému,
čo zdá sa byť príšerné,
čo bolesťou vyfarbené je,
dali posledné mávnutie.
Zákutie
venované
menované
dolorizmom,
aby zmizlo,
keď zvládli
vydržať.
Vydržať
do posledného
poobedného
nádychu po plači
a močiar nech sa uráči
to všetko pohltiť.
Lebo zaslúžia si
šťastne žiť.
A keď sa znova im
zapáči
svet a jeho nepríčetné
prominentné zápasy
a zásahy dualizmu,
všetky matérie
zasvätené
spiritualizmu.
Všetka úplnosť
a preplnenosť súcna.
Do budúcna
sa stratí
obsah močiara,
bolesť rozsiahla.
Nastane žatva
esencie lákavá,
čo terapia zasiala.
Lebo, ak prežijú
terapiu
a všetko, čo mení,
otrasné otrasy
a nezbláznia sa
z nekrásy,
tak im svet
patrí už teraz celý.
(15:27)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
