Malovať vetami
do sveta odkazy
z noci.
Milovať dovtedy,
kým sa dá odraziť
z dna
do dňa,
zo skla
do mramoru,
zo sna
na slobodu.
A nechať si posvietiť
nechať sa posmeliť
priesvitnými sa stmeliť
dozlata,
dozaista sa nalákať.
Odplata
tepla dotyku lúča
nahrádza každého muža.
Uniesť posledné tiene
spovede
vyčínajúcich nádychov
umenia.
Nechať sa nenávratne
pohltiť ako pristihnutie
večne hrejúceho slnka.
Veľká
nápoveda radosti,
keď hreje bez závisti.
Bez zlosti.
Bez všetkého a ničoho
na každého a nikoho.
Pre seba priskoro,
neskoro aj trefne.
Dovoľ nech sa stretne
a má česť
tebou sa niesť,
lebo
esteticky cítiaci exemplár osvietenia
chceš.
Nevyzvedá,
prečo túžime po ňom
v nezáujme, čo bude,
ak bude vôbec po tom.
Čo bude, ak bude potom.
A ak to nie je o tom,
tak o čom?
O čom očiam chcieť viac povedať,
ak nie o žití v domnení,
že žijeme v umení
utopení
zmorení
zahojení
slobodní.
(20:51)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
