Risk of life

7.kapitola- Veríš?

„Nie! Zabudni, Darius! Priviesť k nám človeka, keď sme na pokraji vojny?! Akoby nestačila Hanna! Teraz naozaj nie je vhodná doba na to, aby sme sa prezradili!"
„Grover no tak! Nechcel som ju tu vziať so sebou! Ale zamiešal sa do toho ten idiot Paladin! Musel som ju priviesť!"
„Mal si sa jej zbaviť! Pevne dúfam, že si sa zbavil aspoň Paladina. Robí nám problémy už dlho."
„Nie. Nechal som ho nažive."
„Zasa?! Prečo?!"
„Spomeň si na svoje slová, Grover! Nesmieme sa prezradiť! Myslíš, že by mŕtvola bývalého lovca nevzbudila pozornosť?"
Nahnevané hlasy vrhnú do mojej ríše snov a vytrhnú ma von. Pretriem si oči a posadím sa. Skĺzne zo mňa deka a ja sa poobzerám po neznámom priestore. Vyzerá to, že som v obývačke. Ale v koho dome? Postavím sa z koženého gauča a prejdem k pootvoreným dverám, z ktorých vychádzajú spomínané hlasy. O čom to hovoria? Aký lovec? Aké zabíjanie? Srdce mi búši o preteky. Kde to som?! Čo sa stalo?!
Vtrhnem do vedľajšej izby. Za kuchynským stolom sedia dvaja muži. Jedného z nich poznám, je to Darius. Pri pohľade na známu tvár sa trochu upokojím. No ten druhý muž je mi neznámy. Čierne vlasy, nagélované a pricapené k hlave. Žiarivé oči na tvári, ktorá je rovnako krásna, ako strašidelná. Priťahuje ma, no rovnako ma desí.
„Aria," usmeje sa na mňa Darius.
„Kde to sme?"
„O chvíľu ti všetko vysvetlím, Aria. Choď zatiaľ vedľa, hneď som pri tebe," povie chlácholivo a ja sa otočím, aby som ho poslúchla. Tak počkať. Prečo ho počúvam? Otočím sa späť a založím si ruky na hrudi.
„Chcem to vedieť hneď. Netuším, čo sa tu deje, no nepáči sa mi, že sa ku mne správaš ako k dieťaťu. Sám si povedal, že už som dospelá, tak sa ku mne podľa toho chovaj."
„Mačička vystrčila pazúry? Možno nebude až tak naobtiaž... Zdá sa, že má niečo do seba. Už chápem, prečo si ju nezabil," ozve sa muž úlisným hlasom.
„Aká som ti ja mačička?!" ohradím sa okamžite. Muž sa zamračí, no ja sa hrdo vystriem. Mňa len tak nezastraší. Alebo môžem svoj strach aspoň skryť. Muž vstane a podíde ku mne bližšie.
„Odvážna... Si si istá, že sa ti to vyplatí, Mačička?" Skvelé, zrejme mám novú prezývku.
„Nie som žiadna mačička," zavrčím a pozriem sa mu priamo do očí. Očí, ktoré ma okamžite očaria úžasnou, svetlozelenou farbou. Páni. Takéto oči by predsa existovať nemali. Sú až príliš nádherné. Muž sa zasmeje a chytí mi bradu medzi prsty.
„Rozkošná... Vyzeráš chutne. Už teraz závidím tomu, kto ťa bude môcť ochutnať. Darius to už určite skúsil, však?"
„Netuším, o čom to melieš!" vytrhnem sa mu.
„Dobre," prevráti očami a otočí sa k Dariusovi, ktorý to všetko ostražito sledoval. Všimnem si, že má ruku zaťatú v päsť.
„Môže tu ostať. Ale máš ju na starosť. Každá jej chyba, bude tvojou. Je ti to jasné?"
„S tým som počítal. Poď, Aria," kývne Darius a ja ho nasledujem von z kuchyne.
„Toto bude tvoja izba. Radím ti, aby si veľmi nevyliezala. Zatiaľ by ťa to mohlo stáť život," povie, keď ma zavedie do izby na druhej strane domu.
„Moja izba? Načo by mi bola? Mám svoj byt...." opýtam sa a poobzerám sa po neveľkej miestnosti s bielymi stenami a veľkou posteľou uprostred.
„Tam sa už nevrátiš. Teraz žiješ s nami," oznámi mi Darius akoby nič a otočí sa na odchod.
„Tak počkaj... Okamžite sa vráť a sadni si. Všetko mi povieš. Netuším, o čom je reč. O akej ochutnávke to hovoril ten chlap? A aké zabíjanie?" vtiahnem ho za ruku späť do izby a zabuchnem dvere. Darius zvesí plecia a venuje mi prosebný pohľad.
„Sadaj," dám si ruky vbok a pokúsim sa o prísny pohľad.
„Fajn... Ale najprv sa pokús upokojiť. To, čo ti poviem nie je žiadna zábava... Nechcel som ťa do toho zatiahnuť. Teda, nie takto," vzdychne a klesne na posteľ.
„A ako si ma do toho chcel zatiahnuť?!"
„No..." na tvári sa mu mihne previnilý výraz, asi ako keď malé dieťa niečo rozbije a potom je mu to ľúto. „To teraz nie je dôležité," uhne pohľadom.
„Fajn. Aj tak na to prídem," prevrátim očami. „Teraz mi hlavne povedz, do čoho si ma „nechcel" zatiahnuť."
„Radšej si sadni," pokynie mi. Netrpezlivo trhnem hlavou, no poslúchnem ho.
„Tak?"
„Aria... To, čo ti teraz poviem, ti prevráti naruby celé tvoje vnímanie sveta. Hlavne...hlavne ma neprerušuj. Vypočuj ma, prosím." Zahľadí sa mi do očí, akoby niečo hľadal. Netuším čo, no asi to našiel, pretože po chvíli pokračuje. „Nežiješ vo svete, v akom si myslíš."
„To znie ako z otrepaného fantasy románu," podotknem. Viem, že mi povedal, aby som bola ticho, no tvári sa tak vážne, až je mi do smiechu. Netuším, o čo tu ide, no keď z toho robí takúto drámu, moja povaha mi nedovolí byť ticho. Nie pri ňom, pri človeku, s ktorým som od začiatku taká uvoľnená.
„Nemala si byť ticho?" nadvihne obočie. V jeho hlase nepočujem ani náznak smiechu alebo toho, že som ho svojou poznámkou pobavila. Až teraz začnem pociťovať, že to, čo mi ide povedať, bude asi naozaj vážne. Prikývnem a naznačím, že už budem ticho. „Povedz mi... Veríš v Boha?"
„Som ateistka," odpoviem a zamračím sa. Načo to potrebuje vedieť?
„Prečo v neho neveríš?"
„Ja neviem. Skrátka neverím. Možno je to preto, lebo som tvrdohlavá. Nebudem sa modliť k niekomu, kto ani nemusí existovať. Nechcem byť k niekomu takto...pripútaná? Podľa mňa je viera v Boha istým druhom záväzku. A ja sa nechcem viazať k niekomu, koho si ľudia pravdepodobne vymysleli," odpoviem. Je ťažké vysvetliť, prečo v Boha neverím. Skrátka je to môj pocit.
„Takže to nie je preto, lebo neveríš v akési...nadprirodzené javy? Nie si nejako...vedecky založená? Myslím, nie je to tým, že by si nebola ochotná veriť? Len tak, bez nejakej...vernosti?" Zahryznem si do pery a pokúsim sa pochopiť, čo týmto sleduje. No riešeniu nie som o nič bližšie, ako k odpovedi, čo tu robím.
„Nie. Som ochotná veriť...v nadprirodzeno, ako si to nazval. Hoci, čo sa týka Boha, túžim po dôkaze. No v také morské panny verím," nadhodím. Čo už, som divná. Ale naozaj. Asi deväťdesiat percent oceánu je nepreskúmaných. Kde máte dôkaz, že morské panny neexistujú? Podľa môjho názoru, nič nie je nemožné. Aj keď je to možno len moja túžba, vymykať sa normálu. Ľudia veria v Boha, ja v neho veriť nebudem. Morské panny? Rozprávka. Pre mňa niečo čarovné, tajomné. Niečo, čo chcem objaviť.
„A čo iné tvory? Trochu temnejšie ako morské panny a jednorožce?" preruší moje úvahy Darius.
„Temnejšie? Čo tým myslíš? Nejakých vlkolakov? Alebo nebodaj Draculu?" uškrniem sa. Darius prikývne a pozorne ma sleduje. „No, nič nie je nemožné. Ľudia sa v minulosti určite nebáli vlastného tieňa. Niečo tam byť muselo. A ja som ochotná veriť, že to boli nadprirodzené bytosti."
„Vážne?" jeho obočie vystrelí hore. Rozhodne sa mi podarilo ho prekvapiť. Rýchlo sa však spamätá a mierne sa na mňa usmeje.
„Si výnimočná, Aria," povie potichu.
„To viem. Povieš mi už konečne pravdu? Alebo máš ešte zopár divých otázok?"
„A skromná," podotkne. No on má čo hovoriť. Z jeho správania usudzujem, že je jedným z tých, ktorí majú ego poriadne veľké.
„Povedala si, že veríš v nadprirodzeno. Už si sa s nejakým stretla? Povedzme...s upírom?" Takže ďalšie divné otázky... Prevrátim očami a chystám sa povedať nie, no niečo ma zastaví. Nejaké tušenie, niečo v mojej mysli. Akoby som na niečo zabudla a teraz, pri zmienke o upíroch, sa to vo mne ozvalo. Skrčím čelo a pokúsim sa spomenúť si. Čo to len bolo? Upíri...
A zrazu do seba kúsky skladačky zapadnú. V šoku otvorím oči dokorán a ústa mi zmeravejú v nemom výkriku.

Týždeň... Ani som si neuvedomila, že som to písala tak dlho. :-/
Tak fajn... Už zrejme tušíte, o čo tu ide a ak nie, tak sa to o chvíľu dozviete (aj keď je to jasné :-D). Kapitola pre Lucaaa12, dúfam, že sa páči ;-)