Risk of life

22.kapitola- Zmena velenia

Aria
,,Takže upírov dostala akási pradávna kliatba, ktorú doteraz držal na uzde mystický kameň upírov. Všetci sú teraz zabijaci bez rozumu. Teda všetci okrem vás, pretože kameň je oveľa starší ako vy, vy mu teda nepodliehate. Chápem to správne?" uistím sa v bláznivom príbehu, ktorý mi Darius práve vyrozprával.
,,V podstate áno. Teda, nie je to ani tak podliehanie kameňu. Ide skôr o to, že oni svoju divokú stránku neovládajú... Tlmil ju kameň. My sme sa ju naučili ovládať sami časom. Teda aspoň takú teóriu má Vika," opraví ma Darius a kývne na nesmelé dievča pri dverách.
,,Je to pravdepodobné. Podľa toho čo viem, v minulosti upíri vraždili, až kým ich kameň nezastavil. Vás nikto zastavovať nemusel. Skrátka ste s tým akosi začali sami... Ja neviem. Na toto neexistujú žiadne knihy, ktoré by som mohla preskúmať a ja sama nie som žiaden vedec," pokrčí Vika plecami.
,,To je v pohode. Aj tak si nám pomohla," uistím ju. Vidím, ako ju nedostatok informácií trápi. To dievča je posadnuté kontrolou. Chce vedieť čo, prečo aj ako, a to za každých okolností.
,,Aj tak by som rada vedela viac. No žiaľ, už na to nie je čas."
,,Odchádzaš?"
Keď som sa prebudila, bolo mi príliš zle na to, aby som si Vikinu teóriu vypočula (zdá sa, že krv čistokrvných upírov prospešná nie je, pokiaľ svoju úlohu nedokončí). Takže som si poležala a dnes som našla konečne silu vstať z postele. Vika, ktorá sa mala vrátiť domov už v sobotu, tu kvôli nám ostala trčať o dva dni dlhšie a teraz je čas, aby šla pomôcť iným. Možno tam zmôže viac.
,,Musím. Netuším, ako to je na ostrove, či sa Rose vrátila späť alebo blúdi nevedno kde. Isté je len jedno."
,,A to?"
,,Kliatba dostala aj ju."
,,Ako si môžeš byť istá? Možno sa dokázala ovládnuť...?" pokúsim sa jej dodať nádej.
,,Nepoznáš Rose. Keby bola v poriadku, už dávno by po mne vyslala pátraciu čatu. Ale ona ani len nezavolala, takže..." bezradne nechá vetu visieť vo vzduchu.
Súcitne sa na ňu usmejem a siahnem rukou na nočný stolík.
,,Ak budeš niečo potrebovať, zavolaj," podám jej papierik s telefónnym číslom. Na moju úpenlivú žiadosť mi Darius vybavil nový mobil, a tak sa konečne môžem spojiť s okolitým svetom. Samozrejme som mu musela prisahať, že ten svet nebude obsahovať nikoho, koho poznám z terajšieho života. Ale keďže som pred pár dňami nemohla o takomto ústupku ani snívať, uspokojila som sa aj s týmto.
,,Dobre. Vďaka..." zaváha, no nakoniec sa ku mne nakloní a objíme ma. ,,Ak budem mať nejaké novinky, dám vám vedieť," uistí nás. Uvedomuje si, že tá kliatba je problémom aj pre nás. Bez klasických upírov nemôžu vzniknúť tí nesmrteľní.
,,Okej. Kedy odchádzaš?" zapojí sa do rozhovoru znova Darius rukou ma pri tom objíme okolo pása. Od kedy som sa zobudila, robí to často. Akoby sa potreboval uistiť, že som v poriadku. Podľa toho, čo mi hovorila Nina, ho moje ohrozenie života vydesilo.
,,O chvíľu. Grover sľúbil, že ma odprevadí až na ostrov. Vraj nechce, aby som cestovala sama." Pri zmienke o Groverovi sa Vika mimovoľne usmeje. Som si istá, že si to ani neuvedomuje, no Grover jej učaril. Ja síce neviem čím, ale je to tak.
Ozve sa slabé zaklopanie na dvere a hneď na to sa v izbe ukáže hlava. My o vlku...
,,Ak si sa už rozlúčila, mali by sme ísť. Nech nezmeškáme lietadlo," usmeje sa na Viku Grover. Na okamih zmeraviem. To je prvýkrát, čo uňho vidím iný ako úlisný alebo nebezpečenstvo-naznačujúci úsmev.
,,Môžme ísť. Majte sa," kývne nám Vika a prešmykne sa okolo Grovera von.
,,Darius? Kým tu nebudem, máš to tu na starosť," oznámi Grover akoby mimochodom a chystá sa zatvoriť dvere.
,,Ja? Prečo nie Matt? Ten predsa vždy...?" namietne Darius.
,,Sme v zúfalej situácii a Matt je trochu... Skrátka budem pokojnejší, ak tu budeš veliť ty. Ostatní o tom už vedia," oznámi a už ho niet.
,,Rada by som vedela, čo chcel o Mattovi povedať," uškrniem sa pri spomienke na stodvadsať šesťročného upíra so zabudnutou ľudskosťou.
,,Krutý? Nedbalý? Ignorant? Keby Matt mohol, tak sám vyvolá vojnu medzi upírmi a lovcami. Grover má asi pravdu. Zveriť mu teraz velenie by nedopadlo dobre... To však neznamená, že som nadšený z toho, že tá zodpovednosť padla na mňa," vzdychne Darius. Zvedavo naňho pozriem a v duchu sa usmejem. Je málo situácií, kedy sa mi Darius otvorí. Väčšinou je tajomný a nedostanem z neho ani slovo. Keď sa sám od seba rozhovorí o svojich pocitoch, je to zázrak.
,,Zvládneš to," pokrčím plecami.
,,Akoby som nemal dosť starostí."
,,Aké starosti? Veď žiadne nemáš," podpichnem ho. Možno by som mala byť pri upírovi opatrnejšia, no nejde to. Som skrátka nepoučiteľná.
,,Starosti s tým, ako ťa udržať nažive v dome plnom upírov. Dúfal som, že sa to cez víkend vyrieši...," vzdychne.
,,Zatiaľ na mňa nikto nezaútočil."
,,Dúfaj, že to tak aj ostane. Hádam ti nemusím opakovať, že máš zostať v izbe. Staré pravidlá stále platia."
,,Viem," vzdychnem. Nepáči sa mi to, ale viem, že má Darius pravdu. Vyhla som sa premene... Z čoho som nadšená. Ale sú s tým aj problémy. Možno by som sa mohla pokúsiť o ďalší útek, ale akosi cítim, že momentálne je to bezpečnejšie tu ako tam von. Ktovie, nakoľko sa upíri rozbesnili. Možno sú aj v uliciach a zabíjajú bezbranných ľudí.
,,Týka sa to aj upírov tu. Ja, Lauren a Grover. Nikto iný."
,,A čo Elijah? Zachránil ma predsa."
,,Nie. Ten chlap... Skrátka nie, Aria. Drž sa od neho ďalej... Prosím." Posledné slovo dodá po krátkej pauze. A práve to, že prosí ma upozorní, že to nehovorí len tak. Musí byť nejaký dôvod, aj keď mi ho nechce povedať. Ďalšie tajomstvo... A ja nepoznám odpoveď ani na to prvé. Ako to, že chodí na slnko?
,,Čo Nina? Dáš pozor aj na ňu, však?" znením tému.
,,Presunul som ju do izby vedľa tvojej. Budete obe v bezpečí," uistí ma Darius. Usmeje sa na mňa, no iba perami. Jeho oči sa neusmievajú, naopak, ostávajú utrápené.
,,To zvládneme. Sme veľké dievčatá," potľapkám ho po pleci a nazriem mu do očí. Ako vždy sa nechám chvíľu unášať ich modrou farbou.
,,Ja viem..." šepne. Jeho ruka sa dotkne môjho líca a prsty zavedú zatúlaný prameň vlasov za ucho. Na okamih zotrvá bez pohybu, potom sa skloní a spojí naše pery v jedno. Je to prvýkrát od pokusu o premenu, čo sa o niečo také pokúsil a ja mu bozk s radosťou opätujem. Mám ho rada. Netuším, čo cíti on ku mne. Využíval ma? Možno áno, možno nie. Chcem vedieť pravdu, no on so mnou nerozpráva. Najprv sa hádame, potom zas nie. Je to, čo máme vzťah? V podstate sa medzi nami nič nestalo... Len zopár bozkov. A aj cez to mám pocit, že ho poznám celý život. Cíti to rovnako? Alebo som len zábava? Tak veľmi by som chcela vedieť odpovede, no nepýtam sa. Je totiž možné, že by sa mi nepáčilo, čo povie.
Moje myšlienky sa rozplynú, keď jeho ruka zájde do mojich strapatých vlasov a pritiahne si ma bližšie. Pootvorím pery a vpustím dnu jeho jazyk, nechám ho, nech ma pustoší. Sama presuniem ruky na jeho hruď a stisne látku jeho košele. Mávajú mnou protichodné pocity. Túžba strhnúť z neho oblečenie sa miesi s túžbou odtiahnuť sa a požadovať odpovede na svoje otázky.
Nakoniec za mňa rozhodne Darius, keď sa odtiahne.
,,Musím ísť. Grover mi určite nechal kopu roboty," hlesne, s čelom opretým o moje a so zatvorenými očami.
,,Okej... Prídeš potom?" Hneď ako otázku vyslovím, mám chuť sa prefackať. Veď ešte pred pár dňami som ho nenávidela! Prečo teraz žobrem o jeho prítomnosť?
,,Uvidím," usmeje sa na mňa. Tentokrát už sa úsmev odráža aj v jeho očiach. Akoby mu tá chvíľka so mnou pomohla rovnako, ako mňa zmiatla.
Vtisne mi bozk na čelo a s tichým pozdravom odíde.
,,Mala by si sa konečne prebudiť do reality, princezná. Inak ťa čaká pád," zašomrem a zvalím sa do perín. Moja naivita ma raz zabije. A takýmto tempom to bude čoskoro...

Hotovo! :-D
Čo myslíte? Mne sa tá kapitola celkom páči... Ako ste na tom vy? Dajte vedieť v komentároch ;-)

A aby som nezabudla... HAPPY HALLOWEEN! 🎃🎃🎃