Viete čo je zvláštne? Že vždy sa vrátim na to isté,nech vravím hocčo,vždy sa nejak dostanem k ich smrti. Mala by som asi prestať myslieť na nich a začať žiť.
Na druhý deň som sa zobudila o pól 10tej ráno čo je u mňa neobvyklé. Obliekla som sa,nechala krpca ešte spať. Nasadla na motorku,ktorú mi kúpil tatko a šla som do obchodu kúpiť dáke potraviny,malý žrút keď sa zobudí bude hladný. A tak som nakúpila len čo bolo potrebné. Z toho mála čo som mala v peňaženke,ťažké časy veru. No dalo sa z toho vyžiť. A malý bol zlatý,nepýtal si toho veľa,vždy dostal čo chcel,bolo na čase ho ukľudniť. No nie žeby teraz nedostával všetko čo chce,no až po čase. Keďže zarábam málo pretože len brigádujem. No nejak to stačiť musí,nech sa skľudní,no nie? Tiež som toho nemala veľa,keď som bola malá,bola som rada,keď som mala jednu bábiku,s ktorou som sa vkuse hrala,ešte doteraz ju mám niekde v izbe. Bola to sranda celkom,no tiež som si nenavyberala. Skromne som musela žiť a on si žil ako v bavlnke do smrti naších rodičov.
