Ubehlo veľa rokov a malý už mal 15. Neskutočne to ubehlo,malý 9ročný chlapec má zrazu 15. Už ma ani nepotrebuje. Už by som mohla aj odísť na pokoj večný,no snáď to už môžem,či? Tento deň bol zaujímavý,mala som si ísť niečo vybaviť a tak som si naštartovala auto. Ozaj za ten čas sa zmenilo toho veľa,mám prácu,urobila som si vodičák a kúpila auto. No späť k téme. Nastúpila som do auta a šla do druhého mesta asi 57km odo mňa. Ešte asi 20min od cieľa. Šla som celkom pomaly,nuž chcela som byť opatrná. Cestou som videla zrazenú srnku,auto na okraji,ktoré nemalo koleso. Bála som sa,táto cesta je divná. Nuž bála som sa asi dosť a tak sa stalo niečo čo som nečakala. Veľký buchot,náraz jak hovado. V plnej rýchlosti do mňa z predu vrazilo nákladné auto. Neviem čo sa to so mnou deje. Nuž vidím okolo len bielu farbu. Neviem čo to je. Je to zvláštne. Vo vnútri je stále prázdno. Moja duša je temná. A ja som na nejakom mieste,kde je len biela. Je to divné. No páči sa mi tu. Ako je to možné? Som pokojná. Kráčam stále do neznáma. Och bože,biela je snáď všade. Padám do spánku? Asi áno. Zrazu je tu tma. Čo teraz? Pokračujem.
