Nezamiluj sa do otecka

24.Chlad :)

Ďalšie ráno, čo som necítil jej parfém. Ďalšie ráno, kde som necítil jej prítomnosť. Ďalšie ráno, plné chladu. Z postele som vstal veľmi skoro, keďže ma tam už nedržal pohľad na jej spiace oči, na jej jemné nádychy a výdychy či menšie kopanie zo spánku. Nebolo na čo sa pozerať. Celý svet sa zahalil do čiernej a naokolo som nič nevnímal. Čím ďalej, tým ťažšie je nosiť na tvári ten falošný úsmev, ktorý kryje moje bolesti. Žiaľ, nemám na výber. Nahodená maska a už sa chystám za svojou dcérkou, ktorá spí vo vedľajšej izbe. 

"Dobré ráno, srdiečko. Dám ti pusu na líčko. Pohladím ti jemne rúčku, schovám jednu pod pazušku a potom ťa pošteklím, nech smútok z teba vyšteklím."

Bodaj by to bolo také ľahké. Bodaj by išiel smútok vyštekliť. Bodaj by...

"Oci, nerob!"

Malá sa začala smiať a všade kopať naokolo. Mal som čo robiť, aby som neskončil s modrinami po celom tele. Myslím, že v budúcnosti budem musieť zmeniť svoje prianie dobrého rána, keďže čím je staršia, tým je silnejšia a čím je ona silnejšia, tým ja som slabší.

"Heslo?"

Opýtal som sa jej s úsmevom. Už som tú vetu potreboval počuť, aby ma aspoň trochu zahriala, v týchto arktických dňoch. 

"Ľúbim ťa!"

Skríkla a ja som si ruky hneď priložil k svojmu telu. Zuzanka sa zasmiala, čo spôsobilo, že sa jej vytvorili na líčkach malé jamky. Presne také, ako má aj Martina. Občas mám pocit, že jej malá z oka vypadla. Nie, ona neprišla na svet prirodzeným spôsobom ani cisárskym rezom. Ona vyliezla z očnej buľvy. Síce neverím v nadprirodzené javy, ale toto mi príde naozaj dosť pravdepodobné. Inak by som si nedokázal vysvetliť, tú obrovskú podobnosť.

"Aj ja teba."

Usmial som sa a dcérka sa mi hneď hodila okolo krku. Myslím, že je ten najkrajší prívesok, aký by si človek mohol priať.

"Ideme za mamičkou. Poobliekaj sa a ja ťa zatiaľ počkám na chodbe." 

Dal som jej pokyny a ona len prikyvovala, aby mi dala najavo, že súhlasí. Potom som sa zodvihol z postele a vybral som sa na chodbu. Tá bola nesmierne prázdna. Teda, ak nerátam tých nespočetne veľa topánok, ktoré môžete po nociach počítať, ako ovečky. Garantujem vám, že po nejakej chvíli vás to zunuje a vy zaspíte. 

"Už som hotová!"

Skríkla Zuzka a ja som sa opäť vrátil do jej detskej izbičky, ktorá hýrila farbami. 

"Ty si sa ale doobliekala! Nachystám ti oblečenie a skúsime to znova."

Zasmial som sa, keď som ju našiel v mojej mikine, v Matinej čiapke, ktorá jej zakrývala polovicu tváre a v plutvách, ktoré zdobili jej chodidlá. Neviem, od koho má taký vkus na módu, ale ja to rozhodne nie som. 

"Mne sa to páči!"

"Je to pekné, ale do nemocnici sa to nehodí. Tam nemáš kde plávať."

Postrapatil som jej vlásky a potom som sa vybral ku komode, kde sa schováva celý jej šatník. Po menšom pátraní som vytiahol kvetinové tričko, modrú mikinu a rifle. To by hádam mohlo aj stačiť. Potom som jej to všetko položil na postel a ona sa na mňa nahnevane pozrela. Asi sa jej môj výber veľmi nepáčil. Ale stále lepšie, ako mať plutvy na nohách. 

"Prezleč sa, aby sme už mohli vyraziť."

Rozkázal som jej a hneď na to som sa otočil chrbtom, aby sa nemohla sťažovať na moju prítomnosť. Ženy sú docela hanblivé tvory a nezáleží ani na tom, že ako bábätká ste ich prebaľovali. Aj tak sa budú pred vami zahaľovať.

"Už sa môžeš pozrieť."

Povedala Zuzanka, keď sa obliekla. Otočil som sa a ona sa sklamane pozerala do zeme.

"Nepáči sa ti to?"

Opýtal som sa dcérky i keď jej výraz hovoril už za všetko.

"Je to pekné, ale môj výber bol lepší." 

Jej hlas bol extrémne smutný, že by rozplakal i toho najmocnejšieho siláka.

"Podľa mňa si nádherná. Keby som mal o 20 rokov menej, tak by som si ťa hneď zobral za ženu."

Zažartoval som, aby som ju aspoň trošku rozveselil a rozosmial.

"To by si nemohol. Potom by mamička zostala sama." 

Zamyslela sa Zuzanka, ale s jej názorom nesúhlasím. Martina by nikdy nezostala sama. Je to nádherná, milá, vtipná a úžasná žena, ktorá zaujme každého, na koho sa hoci len pozrie. Jej pohľad má neuveriteľnú moc a jej úsmev je cennejší ako stovky diamantov. Za to dievča by sa pobil nejeden chlap, aby ju získal. Sám doteraz neverím tomu, že si vybrala zo všetkých práve mňa. V čom som iný? Nazbieral som viac štvorlístkov? Ukul som viac podkov? Či som sa viac modlil? 

"Ideme?"

Nevyjadroval som sa ďalej k téme, keďže je ešte maličká na to, aby všetko pochopila. 

"Ideme."

Prikývla a podala mi rúčku. Potom sme sa spoločne vybrali opäť na onkológiu, kde nás čakala opäť ležiaca Martina.

"Zas spí."

Skonštatovala Zuzanka po príchode do jej izby. Mala pravdu, Maťa naozaj spala. Prišiel som ku nej bližšie a pobozkal som ju na pery. Opäť som zacítil chlad. Myslím, že sa od včerajšej návštevy absolútne nič nezmenilo. Rovnako bledá tvár, schované oči a utrápený úsmev. Obraz, ktorý ma sprevádzal celú noc až pokým som sa nezobudil. Nočná mora...

"Ideme s ňou hovoriť pomocou dotykov?"

Spýtala sa ma Zuzanka, keď sme si obaja prisadli na tú depresívne bielu posteľ. Učí sa naozaj veľmi rýchlo. Usmial som sa, čo pochopila hneď ako súhlas. Chytila svoju mamičku za rúčku a zatvorila si oči. O chvíľu sa už usmievala. Možno sa jej to dnes podarilo a nakoniec ju stretla. Prišiel rad na mňa. Tiež som si zatvoril oči a opätovne som sa ponoril do kúta svojich spomienok, ktoré žiaria i v tej najväčšej tme. Keby nebolo ich, tak by som si myslel, že môj predošlý život bol len obyčajný sen, nič reálne, čo by sa ma vnútorne dotýkalo. Nemusel som čakať veľmi dlho a už som sa nachádzal na ďalšom, pre mňa významnom, mieste. Tentokrát to však nebolo medzi bielymi stenami.

"Maťa, choď vypnúť tú sirénu, prosím."

Žiadal som Martinu, aby išla utíšiť malú Zuzku, keďže práve plakala vo vedľajšej izbe. 

"A ty nemáš nohy?" 

Zareagovala nahnevane. Úplne som cítil, ako prevrátila očami i keď som to nevidel, keďže v izbe bola totálna tma. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Taktiež budem vďačná, ak podporíte projekt/knižku Pomôžeme si. Ďakujem. :)