Nezamiluj sa do otecka

98.Boj :)

Zobúdzať sa je krásne. Hlavne, keď sa o svoju posteľ delíte. Ten pocit je neopísateľný. Otvoriť oči a zbadať pred vami človeka, ktorý je pre vás celým svetom. Občas sa strácam vo svojich predstavách. Pomaly otvára oči, ktoré sa hneď stretávajú s tými mojimi. To jej vyčarí ten najkrajší úsmev. Ten, ktorý sa dá prirovnať k diamantom. Je krásny pocit ju vidieť usmievať sa a ešte krajší, keď si uvedomím, že za ten úsmev môžem ja.

"Dobré ráno, princezná."

Poprial som jej a hneď som ju obdaroval pusou na čelo.

"Dobré ráno. Ako dlho si už hore?"

Spýtala sa ma ešte rozospato.

"Zobudil som sa tiež len pred chvíľou."

Som hore už dve hodiny. I keď doteraz som mal pocit, že snívam nejaký krásny sen. Nejdem ju však tým zaťažovať. Ešte by si pomyslela, že som sa zbláznil, keď ju po nociach sledujem.

"Koľko je hodín?"

Opýtala sa ma a ja som sa hneď pozrel na mobil. Ešteže tento vynález existuje. Používam ho ako budík, mp3, fotoaparát a samozrejme aj ako hodinky.

"Pol 9."

Vstali sme pomerne skoro, keď si uvedomím, že je víkend.

"Pol 9? To už je pol 9?"

Vyskočila bleskovo z postele. Asi som jediný, čo si myslí, že je ešte málo hodín.

"Kam sa ponáhľaš?"

Opýtal som sa, keďže som jej reakciu nepochopil.

"Lukáš, je pol 9."

"Ja viem koľko je hodín. Veď som ti to sám povedal."

Prevrátil som očami. Hneď na to som zacítil, ako mi niečo narazilo do tváre.

"Ďakujem. To si mi hodila načo?"

Zareagoval som, keď som zistil, že to bola moja košeľa. Maťa mala vždy dobrý hod, hlavne, keď cieľom bola moja tvár. V tomto bola výborná.

"Na to, aby si sa obliekol. Neviem ako u teba v praveku, ale tu sa košeľa nosí na tele."

"Vážne? A ja som ju už chcel navliecť na kolesá môjho auta."

Povedal som ironickým podtónom. Myslím, že za tých pár rokov sme sa veľmi nezmenili. Aspoň v tomto. Stále sa doberáme, keď je príležitosť.

"Lukáš Matúška, nehnevaj ma!"

Je roztomilá, keď sa hnevá. Vždy sa jej vytvoria čiarky na čele a jej tvár chytí červenú farbu. A ten jej hlások. Je jemný aj keď kričí.

"Prepáč, srdiečko."

Postavil som sa z postele a priblížil som sa ku nej. Potom som ju objal zozadu. Cítil som jej sladký parfém i napriek tomu, že sa práve zobudila.

"Sme rodičia. Nemôžeme tak dlho vyspávať."

Otočila sa ku mne a ruky mi dala okolo krku.

"Zuzka ešte určite spí."

Snažil som sa ju upokojiť.

"Ja viem, že ešte spí. Ale keď sa zobudí, tak už musia byť nachystané raňajky, spravený čaj a ešte treba upratať, vyprať veci, umyť riad. My tu nie sme na dovolenke."

Reagovala nervózne moja snúbenica.

"Ale ani nie si v práci. Mala by si si aj oddýchnuť."

Niekoľko rokov sme bojovali proti chorobe, takzvanej rakovine. A teraz, keď už je z nej vonku, tak by si zaslúžila aj nejaký relax. No nie, ona musí stále drieť. Od rána až do večera. Je pekné, že na nás tak myslí, ale občas by mohla hľadieť aj na svoje dobro.