Nezamiluj sa do otecka

71.Následky :)

Chlapci sa opäť pustili do seba. Chcela som im zabrániť, aby sa navzájom nepozabíjali, ale nevedela som ako. Cítila som sa byť úplne bezmocná. Obzerala som sa všade dookola, aby som zbadala naše pani učiteľky, ktoré si kamsi odskočili. Žiadna z nich však neprichádzala, čo tieto minúty boja ešte viac predlžovalo. Zdalo sa mi, ako keby sa tam mlátili už hodinu. Nedokázal ich nikto zastaviť. Vlastne, ani sa nikto o to nepokúšal, okrem mňa. 

"Ty hlupák!" 

Zakričal nahnevane Samko a sotil Jakubka na zem. Počula som prasknutie a hneď mi bolo jasné, že táto bitka bude mať oveľa vážnejšie následky, ako som si doteraz myslela. 

"Kubko!"

Skríkla som vyplašene a hneď som sa za ním rozbehla. Ležal na zemi, z očí mu tiekli slzy a hlasne vzlykal od bolesti. Vedela som, že je zle. 

"Neboj sa, ty to zvládneš." 

Snažila som sa ho upokojiť, ale jeho plač sa neustále stupňoval. Bolo ho zvláštne sledovať, takto zraniteľného. 

"Bolí to."

"Ja viem, ale ty si statočný. Som tu s tebou, spoločne to zvládneme."

Kvokla som si vedľa neho a chytila som ho za rúčku, aby som mu darovala i kúsok z mojej sily. 

"Neopustíš ma?" 

"Nikdy by som ťa neopustila, keď viem, že ma potrebuješ." 

Síce sme boli na seba nahnevaní, ale to neznamenalo, že nám na sebe nezáležalo. I keby ma prebodol nožom, tak aj tak by som bola schopná to poprieť, aby mohol byť šťastný na slobode. Lebo keď niekoho ľúbite, tak robíte všetko pre to, aby bol váš milý šťastný i keby ste mali obetovať svoje vlastné šťastie. 

"Bol som k tebe zlý." 

"Aj ja som bola k tebe zlá. Obaja sme boli zlí." 

Povedala som smutne a rúčkou som mu prešla jemne po líčku. 

"Plepáč, mlzí ma to." 

Ospravedlnil sa mi pred celou skupinkou detí. Muselo mu to dať veľa úsilia, aby to povedal. 

"Odpúšťam, ale nezabúdaj."

Oznámila som mu. Túto vetu mi maminka často hovorila. Každému človeku by sme totiž mali vedieť odpustiť, nie len pre jeho dobro, ale aj kvôli nám, aby sme sa ďalej netrápili, ale žiadne zlo by nemalo byť zabudnuté. 

"Ľúbim ťa." 

Odzneli z jeho pier tie najkrajšie slová, ktoré ma donútili usmievať sa i napriek tomu, že sa Jakubko utápal v bolestiach. 

"Aj ja teba a ešte veľmi dlho ťa budem ľúbiť." 

Prezradila som mu moje plány, ktoré sa na pár dní prerušili, ale opäť sa objavili, ako keby sa nič nezmenilo. 

"Ako veľmi dlho?"

"Neviem sa rozhodnúť medzi dvomi možnosťami."

"Medzi akými?"

Vyzvedal Jakubko, ktorého veľmi zaujímala trvanlivosť našej lásky.

"Medzi navždy a naveky, neviem si vybrať." 

Odpovedala som mu smutne. Boli to totiž dve slovíčka, ktoré sa mi zdali byť úplne rovnaké, ale určite sa museli od seba líšiť, keďže sa dokonca aj inak vyslovovali. 

"Viac sa mi páči slovo navždy." 

Pomohol mi ochotne s výberom, najlepšej možnosti. 

"Ale ocko raz hovoril, že slovo navždy končí na ypsilon." 

"Čo je to ypsilon?"

"To netuším, ale má svoj koniec čiže naša láska by raz musela skončiť. Keby sme spolu boli naveky, tak by končiť nemusela." 

Začala som nad celou touto problematikou polemizovať.

"Lenže, ja chcem mať s tebou šťastný koniec." 

"Ale ten by prišiel veľmi skoro." 

"To nevadí, bol by s tebou."

Usmial sa na mňa a o chvíľu sa ozvalo jeho hlasné kvílenie od bolesti. V tom som započula kroky, ktoré sa blížili ku nám. Obzrela som sa a zbadala som pani učiteľku, ktorá pravdepodobne zachraňovala ľudské životy z horiaceho domu, keďže smrdela od dymu. 

"Čo sa stalo?" 

Opýtala sa ma, aby zistila všetky okolnosti, ktoré viedli k tomuto zraneniu. 

"Jakubko a Samko sa bili." 

Odpovedala jej za mňa moja úhlavná nepriateľka Aneta. Celkom mi to vyhovovalo, keďže som sa zbytočne nemusela stávať žalobabou ja.

"Prečo ste sa bili?" 

Pozrela sa tentokrát na oboch chlapcov, aby získala ich odpovede. 

"Samko zobral Jakubkovi leva!"

Rýchlo som skríkla, aby som zachránila celú situáciu. Klamala som, keďže mi to prišlo ako najlepšie riešenie. Keby som povedala pravdu, tak by bol Jakubko potrestaný a nielen on, ale aj celá moja trieda. 

"Je to pravda, Samuel?"

Pozrela sa na neho prekvapene pani učiteľka. Patril totiž medzi deti, ktoré nezvykli robiť problémy a ani sedieť v kúte. 

"Je to pravda?"

Zopakovala otázku, keďže prvýkrát jej ju nezodpovedal. Samko sa zadíval na mňa a ja som zbadala v jeho očiach smútok a sklamanie. Všetku vinu som totiž zhodila na neho i napriek tomu, že on bol tým jediným, ktorý by si zaslúžil pochvalu. 

"Áno." 

Povedal potichu. Čakala som, že všetko prezradí, ako bolo jeho zvykom, ale tentokrát pravda zostala tajomstvom a on zobral všetku vinu na seba. 

"Toto od teba nebolo pekné. S Jakubkom ideme na pohotovosť a ty zavítaš do kúta, kde porozmýšľaš nad všetkým, čo si dnes spôsobil." 

Povedala mu pani učiteľka, ktorá sa hneď začala venovať Jakubkovi, ktorý ešte stále plakal na zemi od bolesti. O chvíľu sa začínala situácia ukľudňovať. Môjho milého zobrali k doktorke a ja som sa mohla opäť venovať svojim aktivitám. Sadla som si na svoj privlastnený koberec, kde som mala ešte stále vybudovanú farmu. Nakŕmila som kravičky, vyniesla som hnoj a zasadila som zeleninu. Bola to riadna makačka. Potom som sa však prestala na hru sústrediť a pozornosť som upriamila na niečo iné, nie na moje zvieratká. Pozrela som sa do kúta, kde sedel Samko, ktorý sa na mňa neustále pozeral. Z očí mu tiekli slzy, ale na ústach mal úsmev. Nevedela som, ako je možné, že človek môže byť šťastný i smutný zároveň. Rozobrala som svoju farmu, hračky som upratala, ale môj pocit viny ma neustále prenasledoval, čo ma donútilo k tomu, aby som sa mu postavila tvárou v tvár. 

"Si v poriadku?"

Opýtala som sa Samka, keď som prišla ku nemu bližšie. Nevedela som, akú otázku mu mám položiť. Dokonca som si nebola ani istá tým, že či chce so mnou ešte udržiavať kontakt. Veď sedel v kúte za čin, ktorý nespáchal. A prečo? Lebo ja som zacítila potrebu klamať. 

"Mrzí ma to. Len som nechcela, aby ste mali problémy viacerí." 

Ospravedlnila som sa a snažila som sa nahodiť tú najroztomilejšiu tváričku, akú som vedela.  Keď som sa totiž raz pýtala ocka, že ako je možné, že maminke vždy všetko odpustí, tak mi odpovedal, že na roztomilosť sa nikto nedokáže hnevať. Preto som sa rozhodla, že to naplno využijem. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :)