Nezamiluj sa do otecka

76.Pôrod :)

"Láska, ako sa cítiš?" 

Opýtal som sa Martiny, keď mi doktori konečne dovolili vstúpiť do jej izby. 

"Lukáš, klamal si mi, nič nebude v poriadku." 

Z očí jej tiekli slzy, vedel som, že hovorí o našom bábätku. 

"Povedal som ti, že to spolu zvládneme a ver mi, že to tak aj bude." 

Pomaly som už aj ja pociťoval, ten veľký príval smútku, ale snažil som sa pôsobiť silno. Nie kvôli tomu, aby som pôsobil ako silák, ale preto, aby som bol čo najväčšou podporou pre svoju snúbenicu. Keď človek vidí, že sa niekto vie so svojím smútok popasovať, tak mu to dodá nádej a skúsi bojovať tiež. Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. A  i keď vy ju už postupne strácate, nemôžete to dávať najavo, lebo by ste neboli jediný, kto by sa svojho boja vzdal. 

"Povedali mi, že sa naše dieťatko nemusí ani narodiť." 

Stále hovorila cez svoje slzy. Občas jej bolo ťažko rozumieť, ale to, čo som nevedel preložiť, to som si vyčítal z jej pier. 

"Narodí sa a my budeme tí najlepší rodičia na svete." 

Snažil som sa jej vštepiť trošku nádeje. Bolo na nej vidno, že už nedokáže myslieť inak, ako pesimisticky. Už pre ňu neexistovali pestré farby, ale len tmavé. 

"Ako si môžeš byť taký istý?" 

"Určite chce spoznať svoju silnú mamičku." 

Chytil som ju pevne za ruku, cítil som, ako sa jej chveje. Bála sa, veľmi sa bála, čo sa bude diať s ňou i s naším maličkým. 

"Som slabá. Keby nebolo mojej zákernej choroby, tak by neboli žiadne komplikácie. Nenávidím sa za to, že mu ubližujem!" 

Povedala srdcelomne. Vinila sa za to, čo sa práve s dieťatkom deje. A ja som sa v hĺbke vinil za to, že som ju nútil kráčať i keď už nevládala. Viem, že by to na jej zdravotnom stave nič nezmenilo, ale mohol som mať pre ňu viac pochopenia. No namiesto toho, aby som sa staral o to, aby bola správne oddýchnutá, tak som si robil srandu, že má veľké brucho z tvarohových koláčov. Mať stroj času, hneď by som to zobral späť. 

"Martina Weissová, si najsilnejšia osoba, ktorú poznám. Pôrod zvládneš, verím ti." 

Pozeral som sa jej priamo do očí, ktoré boli zranené, ale stále som v nich videl chuť bojovať. 

"Zobudím mamičku?" 

Spýtala sa ma dcérka, keď som auto konečne zaparkoval. Ja som však pokrútil hlavou, na znak nesúhlasu. Potom som si vystúpil, podišiel som k zadným dverám, otvoril som ich a Martinu som si zobral do svojho náručia. Spala ako nejaké bábätko, veľmi krásne bábätko.

"Kde ju berieš?" 

Opýtala sa ma zvedavo Zuzka, keď som mal jej mamičku na rukách. 

"Len bližšie ku svojmu srdcu." 

Odpovedal som jej potichu a sledoval som, ako sa Matine oči pomaličky otvárajú. 

"Dobré ráno, Šípková Ruženka." 

Usmial som sa na ňu a pobozkal som ju na čelo. Práve dostala pusu od svojho princa, čo ju hneď prebralo k životu.

"Pusti ma na zem!"

Skríkla, čo ma hneď pobavilo. Ubehlo niekoľko rokov, ale niektoré reakcie boli naďalej uchované.

"Prečo?" 

"Lebo mám nohy, môžem sa hýbať aj samovoľne." 

Pokrútila nado mnou hlavou, čo ma rozosmialo. Dcérka sa len na nás pozerala a prevracovala očami, ako keby sa za naše správanie hanbila.

"Povedal si, že ju nemám zobudiť, ale ty si ju aj tak zobudil." 

Nerozumela celkový význam toho, prečo som jej niečo také zakázal.

"Chcel som ju zobudiť sám. Už som to veľmi dlho nerobil." 

Stále som sa pozeral na dievča mojich minulých snov a súčasnej reality. 

"Dlho si to nerobil?" 

Pozrela sa na mňa udivene a potom sa hlasno rozosmiala. A vraj ja som ten, čo je perverzný. 

"Máš pravdu, máš vlastné nohy." 

Taktiež som sa zasmial a pomaly som ju vrátil na pevnú zem. 

"Mám, veď som ich zdedila po svojich rodičoch." 

Žartovala naďalej Martina. Bolo zvláštne, vidieť ju smiať sa i napriek tomu, že si bola vedomá toho, aké miesto ideme práve navštíviť. 

"Dobrý deň, pán Weiss. Volám vám ohľadom vašej dcéry. Každú chvíľu bude rodiť. Doktori už nechcú dlhšie čakať, vraj čím dlhšie čakáme, tým je menšia šanca, že pôrod obaja prežijú." 

Telefonoval som hneď svojmu budúcemu svokrovi, aby som ho oboznámil s tým, čo sa práve v Trenčíne deje. Bol som plný očakávania a nesmierneho strachu.

"Teší ma, že ťa neprechádza tvoja dobrá nálada." 

Bol som šťastný, že je šťastná. Keď sa totiž smiala ona, tak kvitli lúky, rástli stromy a svietilo slnko. Bolo to ako keby príroda ožila. Miestami som mal pocit, že ona je tá matka príroda, o ktorej sa všade hovorí.

"Nemám najlepšiu náladu, len sa snažím byť silná." 

Usmiala sa na mňa a chytila ma za ruku. Opäť som cítil, ako sa jej trasie. Hneď mi bolo jasné, že smiech a úsmev boli len krycou technikou, pred jej strachom, nervozitou a smútkom. 

"Pán Matúška? Gratulujem, máte syna." 

Prišla mi na chodbu oznámiť zdravotná sestra. Hneď som sa postavil zo stoličky, na ktorej som sedel a mal som chuť skákať tri metre vysoko. Pociťoval som nesmiernu radosť a pýchu.

"Ona to dokázala! Hovoril som jej, že je silná!" 

Kričal som natešene a hneď som začal objímať sestričku, ktorá bola z môjho objatia docela zaskočená. V tej chvíli som však miloval každého človeka, dokonca i mojich nepriateľov. Keď je totiž človek plný lásky, nedokáže nenávidieť. 

"Vaša žena si ešte potrebuje oddýchnuť. Bol to náročný pôrod." 

Oznámila mi správu, ktorá mala dobrú i zlú stránku. Na tej prvej som bol smutný, lebo mi nebola umožnená návšteva mojej snúbenici s bábätkom, ale na tej druhej som bol naďalej šťastný, lebo som vedel, že som nestratil ani jedného z nich. 

"Ideme?" 

Spýtal som sa Martiny, aby som si overil či je na návštevu dostatočne pripravená. V tejto chvíli som totiž už dobre vedel, že nie všetko, čo vidím navonok sa odohráva i v jej vnútri. 

"Môžeme." 

Súhlasila snúbenica a potom sme sa spoločne vybrali na miesto, kde je nám jedine umožnená návšteva s človekom, ktorý pre nás veľa znamená. S človekom, ktorý zmenil náš pohľad na život a veľa nás naučil i napriek tomu, že pôsobil na tomto svete až príliš krátko. A tak, ako je napísané jeho meno na pomníku, tak rovnako je vyryté aj v našich srdciach. Síce ho nevidíme stáť pri nás, ale vždy je ho cítiť. Viem, že keď sedíme celá rodina za stolom, tak tam sedí aj on. Lebo i napriek všetkým okolnostiam, navždy budeme štvorčlenná rodina. Ja, Martina a naše dve krásne deti. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :)