Nezamiluj sa do otecka

84.Družička :)

Dnes som z postele vstávala so širokým úsmevom. Tešila som sa veľmi do škôlky, kde som si mala zahrať pexeso so svojím priateľom. Nevedela som sa dočkať chvíle, kedy opäť nad ním zvíťazím. Možno je lepší vo futbale, možno mu ide lepšie akýkoľvek šport, ale v tejto aktivite vládnem ja. 

"Zuzka, poď už!" 

Volala ma mamička, keďže už asi polhodinu som sa hrabala vo svojich skrinkách, aby som našla to najvhodnejšie oblečenie, v ktorom zažiarim. 

"Už idem!"

Zakričala som naspäť i keď som ešte stále nebola pevne rozhodnutá, ktorú sukňu si oblečiem. Mala som na výber modrú a ružovú, ale obe sa mi páčili narovnako. 

"Oci!"

Preto som sa radšej rozhodla, že požiadam o pomoc svojho otecka. Síce nie je najlepší módny poradca, ale vybrať si z dvoch farieb dokáže aj on. 

"Čo potrebuješ?"

Onedlho už stál vo dverách a čakal na moju odpoveď. Vždy bol ochotný mi pomôcť, ale neznášal, keď som ho do izby volala skrz nejaké maličkosti, ktoré by som si vedela pokojne vyriešiť aj sama. 

"Ktorú si mám zobrať?"

Opýtala som sa, keď už upriamoval na mňa všetku svoju pozornosť. 

"Vy ženy ste hrozné." 

Skonštatoval ocko a začal nado mnou krútiť hlavou. Nemá veľmi rád ženskú nerozhodnosť. 

"My sme tie najlepšie stvorenia." 

Ozval sa mamičkin jemný hlások. Až vtedy som si uvedomila, že vo dverách nestojí len on sám. Jeho pás mu totiž obopínala moja maminka. 

"Som zvedavý, ako si dnes budete vyberať šaty pre nevestu a družičku." 

Povedal ocko so smiechom a ja som hneď vyvalila oči. Neverila som svojim vlastným ušiam. 

"Bude svadba?" 

Spýtala som sa nadšene, keď som si uvedomila význam slov, ktoré ocko povedal. Nemohlo sa mi to zdať, veď už som dlho pri vedomí a taktiež neležím vo svojej postieľke. Nie je to sen.

"Áno, s maminkou sa berieme." 

Obaja sa na mňa usmievali a mne začali tiecť slzičky od šťastia. Vždy som si priala, aby sme boli papierová rodina. 

"Budem družička! Budem družička! Budem družička!" 

Začala som kričal na celý byt a skákala som, ako keby som práve vypila niekoľko energetických nápojov. Cítila som sa ako to najšťastnejšie dieťa na Zemi. 

"Tá najkrajšia družička." 

Doplnila ma maminka, ktorá si v okamihu kvokla, aby ma mohla lepšie objať, keď jej vletím do náručia. Netrvalo to dlho, keďže som po jej dotyku veľmi túžila. Onedlho ma už hladkala po mojom chrbátiku. 

"Prečo plačeš?" 

Opýtala sa ma, keď zbadala moje slzičky, ako mi tečú po tvári. 

"Teším sa, že budeme rodina." 

Vysvetlila som jej dôvod mojich radostných sĺz. Viem, že plakať by si malo skôr zo smútku, ale teraz som mala v sebe také veľké množstvo emócií, že bolo potrebné ich nechať vytiecť von.

"Ale my sme boli vždy rodina. Nepotrebujeme papiere, aby sme vedeli, že patríme všetci k sebe." 

"Tak prečo sa chcete zobrať?"