Nezamiluj sa do otecka

49.Ježibaba :)

Ležala som v postieľke so zatvorenými očami, ale nedokázala som zaspať. Napriek tomu som sa však tvárila, že som hlboko uväznená v spánku, aby sa nesťažovali moje pani učiteľky. Vždy poobede sme totiž mali povinnú siestu. Ocko mi vždy hovorí, že by som si tento čas mala vážiť, lebo v budúcnosti na spánok nikdy nebude čas. Príde mi to nelogické, veď neexistuje 24 hodín, ktoré by neobsahovali noc. Veď vždy neskoro večer sa zotmie a na oblohe sa začnú zjavovať hviezdičky. To je ten čas, kedy ľudia spia. Veď už od malička ma mamička učila, že večer sa chodí do postieľky, aby sme navštívili kráľovstvo snov. Ako by sa nemohol nájsť čas na spánok, keď sa cez noc nič iné ani robiť nedá? Ešte nejakú chvíľu som len tak ležala a premýšľala som nad všetkým, čo som dnes zažila. Pred očami som mala Samka i keď som mala očká zatvorené. Nechápem, prečo ho tam mám, veď v skutočnosti ľúbim len Jakubka a Samuel nie je ani môj kamarát. Rýchlo som ich otvorila a potom som ich opäť privrela viečkami. Myslela som si, že takto spôsobím, že myšlienka na neho sa mi vyparí z hlavy, ale nestalo sa tak. Stále tam stál, ako keby sa nedokázal pohnúť. V tom som ucítila obrovský chlad, ako keby mi mojím telom prešiel studený vánok, ale problém bol v tom, že nemal odkiaľ prísť a tak som ho vôbec nechápala a neprikladala som mu žiadnu dôležitosť. 

"Volala Martina Weissová, matka malej Zuzky." 

Započula som hlas pani učiteľky Kovarovičovej, ktorá sa prihovárala pravdepodobne ježibabe Šuhajdovej. Dobre som vedela, že volala moja mamička, ale prišlo mi to zvláštne, keďže nikdy nezvykla volať len tak sama od seba. Za každým telefonátom bol dôvod a ak to bolo niečo vážne, tak sa to riešilo prostredníctvom môjho ocka. 

"Čo chcela?" 

Spýtala sa s odporným hlasom, ktorý bol pre ňu typický. Občas mám pocit, že táto žena sa nedokáže ani úprimne usmiať. 

"Pán Matúška mal haváriu. Dnes príde pre Zuzku jej teta." 

Oznámila jej pani učiteľka a mne začali tiecť slzy. Veľmi dobre som si totiž uvedomovala význam tých slov. 

"A žije?" 

Položila jej otázku, ale v jej hlase nebolo počuť ani štipku súcitu. Skôr sa mi zdalo, ako keby ju táto informácia potešila. Keď som bola maličká, tak som sa bála ježibaby, ale otecko ma upokojil a presvedčil ma o tom, že žiadna už neexistuje, lebo boli vypálené. Myslím, že na túto zabudli alebo je možné, že ľudia sa časom na ježibaby menia sami a dobrovoľne? 

"Našťastie áno, ale vraj si chvíľu poleží v nemocnici." 

"Aspoň si oddýchne od tej svojej ženy. Neviem, čo na nej vidí. Vôbec sa nevie správať a ani sa obliekať." 

Sťažovala sa na moju mamičku hlúpa Šuhajdová. Tvárila sa, ako keby ona bola kráľovnou sveta a pritom zabudla, že nevlastní korunku. 

"On je úplne iná liga. Nechápem, ako mohol s ňou tráviť čas. Vôbec sa nečudujem, že sa spolu rozišli." 

Pokračovala vo svojom monológu, do ktorého sa druhá pani učiteľka nezapájala. Rúčky som držala silno vpäsť a v hlave som ju uderila už minimálne stokrát. Čo si to dovoľuje? Kto jej dal právno na to, aby mohla súdiť iných? 

"Naozaj sa veľmi čudujem, že to vydržali tak dlho a dokonca majú aj dcéru." 

Nezastavovala sa vo svojom kritizovaní. Verím však tomu, že keby ste si kúpili prázdny zošit a dali by ste ho kolovať, aby tam ľudia napísali sťažnosti na jej osobu, tak by nezostala prázdna ani jedna stránka.

"Mám výbornú mamu!" 

Už som sa nezdržala a nedokázala som sa tváriť, že spím. Kto by to dokázal, keby mu vedľa neho ohovárali jeho najbližšiu osobu? Myslím, že nikto z vás.

"Zuzka, čo nespíš?"

Opýtala sa ma tá lepšia pracovníčka, ktorá sa ako jediná dala nazvať pani učiteľkou. 

"Zobudili ste ma, keď ste sa tu rozprávali."

Pravý dôvod som radšej zatajila. Určite by neboli nadšené z toho, že som vynechala siestu.

"To ma mrzí. Zavri očká a ešte si trošku pospi." 

Zareagovala pani Kovarovičová, ktorá sa na mňa milo usmievala, zatiaľ čo tá druhá ma išla prebodnúť pohľadom. Ako keby som ju práve prerušila v tej najdôležitejšej činnosti, ktorá existuje. I keď myslím, že niekoho ohováranie naozaj baví až tak, že sa stáva postupne až jeho koníčkom. 

"Nemôžem spať, keď si tu niekto otvára ústa na moju maminu!"

Povedala som nahnevane a postavila som sa z postieľky. Môj krik prebudil i pár zvedavých hláv, medzi ktorými som zbadala i tú Samkovu a Jakubkovu.

"Určite to nemyslela zle." 

Zastala sa toho diabla, ktorý nosil pred svojím menom titul, aby sa čo najlepšie zamaskoval.

"Ja veľmi dobre viem, ako to myslela!"

Neprestával ma hnev. Vždy keď som sa dostala do tohto štádia, tak nebolo cesty späť. Stala sa zo mňa príšera, ktorá neovládala svoje emócie. 

"Zuzanka, upokoj sa, srdiečko." 

Pribehla ku mne a začala ma objímať. Slzy mi začali padať ešte rýchlejšie, ako doteraz. 

"Nemám ju rada. Stále je ku mne zlá." 

Povedala som úprimne a hodila som na ňu škaredý pohľad. Tá starina sa len vyškierala, ako keby jej robilo radosť, že na ňu kričím. Bolo očividné, že nemá žiadny vzťah k deťom a preto som vôbec nechápala, prečo pracuje na takomto mieste, ktoré je nimi až preplnené.

"To bude všetko v poriadku. Nepočúvaj ju." 

Usmievala sa na mňa a hľadkala ma po vlasoch tak, ako to robila aj moja mamička.

"A čo ak nebude? Čo je s mojím ockom?" 

Opýtala som sa vyplašene, keďže ešte stále som nevedela, čo sa vôbec stalo. 

"Bude v poriadku. Príde po teba teta a určite ti všetko vysvetlí." 

Jej hlas bol taký ukľudňujúci, že môj hnev aspoň na chvíľu pominul. 

"Kedy príde? Chcem ísť domov." 

Mala som pocit, že už dlho v tej miestnosti nevydržím. Chcela som byť so svojimi blízkymi a poriadne ich objať, aby sa môj smútok vytratil. Vždy ho totiž dokázalo jedno objatie odstrániť. Nie nadarmo ocko hovoril, že objatie je liek na všetko.

"Pôjdem jej zavolať, ale ty si zatiaľ lažkaj do postieľky a pokús sa zaspať. Potrebuješ mať nejakú energiu." 

Povedala mi pani učiteľka a ja som jej prikývla hlavičkou. Potom som sa vrátila naspäť do postele a prikryla som sa perinkou. Dobre som však vedela, že dnes už nezaspím.

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :)