Nezamiluj sa do otecka

54.Majiteľ :)

Nechcelo sa mi zatvárať oči lebo som sa bál, že akonáhle ich zavriem, tak prídem o ďalšie dôležité minúty v mojom živote. Čo tvorili tieto minúty? Obyčajné pohľady do zelených očí a na čarovný úsmev, ktorý vlastnilo to najkrajšie dievča v celom vesmíre. Teda, možno ani nebolo najkrajšie a možno by sa nevyrovnalo modelkám, ale v mojom srdci rozhodne viedlo. V ňom bola totiž Weissová, kráľovnou všetkých kráľovien.

"Prečo nespíš? Vidím, že už ti slábnu viečka." 

Opýtala sa ma Martina, keď som ju ešte stále sledoval i napriek tomu, že na mňa už padala únava. 

"Nechce sa mi ešte spať. Som plný energie."

Zaklamal som, keďže sa mi s ňou ešte nechcelo lúčiť. I napriek tomu, že som bol v nemocnici, tak som to pokladal za obrovský úspech, keďže práve vďaka tomuto, sme sa opäť spoločne zišli a viedli sme spolu tie najkrajšie dialógy. Až mi bolo ľúto toho, že raz sa dám do poriadku a budem musieť sa opäť privítať s realitou. S realitou, kde sa už viac nenachádza ona. 

"Veď vidím. Žmurkáš ešte viac, ako keď sa snažíš zbaliť dievčatá." 

Zažartovala, čo ma rozosmialo. Naozaj ma už oči veľmi neposlúchali a len horko-ťažko som ich držal otvorené. No kvôli nej by som dokázal všetko, keďže mi dávala nesmierne obrovskú silu. 

"Čo ty vieš, možno sa ťa snažím zbaliť." 

Usmial som sa a niekoľkokrát som na ňu zvodne žmurkol. I keď neviem či to bolo veľmi zvodne, keďže som pripomínal zrazeného zombíka, ktorý momentálne oddychuje v posteli. 

"Na mňa žmurkanie nefunguje." 

Bránila sa, ale ja som videl, že to s ňou hýbe i keď to nedávala veľmi najavo. Cítil som, ako sa jej srdce rozbúchalo a videl som, ako sa jej zdvihli kútiky úst. Vedel som, že na ňu môj šarm ešte stále funguje i keď nebol plnohodnotný.

"A čo na teba funguje? Prezraď mi to a v okamihu to uskutočním."

Bol by som ochotný pre ňu vyliezť na najvyšší štít a odtrhnúť tam chránenú rastlinu, aby som jej vyčaroval hoci len na sekundu úsmev. Obetoval by som všetko pre jej šťastie. 

"Funguje na mňa všetko okrem Lukáša Matúšku." 

"Fúha, tak to aby som zašiel na matriku." 

Nenechal som sa vykoľajiť i keď sa o to Maťa veľmi snažila. 

"Na matriku?" 

"Áno, aby som si zmenil meno. Potom by som na teba zapôsobil." 

Opäť som na ňu niekoľkokrát zámerne žmurkol. Myslím, že tentokrát to bola ona, čo bola trošku vykoľajená. Videl som to na jej zapýrenej rozkošnej tváričke. 

"To by si neurobil." 

Neverila mi ani slovo. Lenže občas zabúda na to, že ja som neuveriteľný blázon, ktorý by bol pre lásku ochotný spraviť naozaj čokoľvek. Keby ma poprosila konkrétne o toto, tak neváham ani minútu a hneď by som sa tam vybral, aby som pozisťoval základné informácie o tom, ako tieto zmeny fungujú. 

"Pre teba by som to urobil s radosťou i keď najradšej by som bol, keby som zmenil tvoje priezvisko a nie to moje." 

Povedal som jej úprimne. Viem, že je zadaná a viem, že už nie sme spolu. Lenže moje city ku nej nič nezmení. Vždy ju budem milovať najviac, ako sa dá. Lebo ona ma naučila dýchať, smiať sa a žiť. 

"Asi by som mala ísť domov." 

Povedala mi nečakane a v jej očiach sa zablysli slzy. Čo ju tak rozcitlivelo? Bolo to tým, že som spomenul svadbu? To ju až tak veľmi desí predstava, že spolu prežijeme celý náš život? 

"Nechoď, prosím." 

Poprosil som ju a ruku som jej priložil na tú jej. Pozrela sa na mňa prekvapene a so zraneným pohľadom, ktorému som vôbec nechápal. Mal som pocit, že mi chce niečo povedať, že mi niečo tají a že v jej hlave sa práve prebieha jedna myšlienka za druhou, ale napriek tomu len mlčala. 

"Maťa, chcem aby si tu bola so mnou. Neopúšťaj ma." 

Dúfal som, že ju obmäkčím a jej názor na odchod zmením. Chcel som s ňou stráviť najviac času, ako sa dalo. Keď bola totiž so mnou v nemocnici, tak aj tieto priestory sa mi zdali byť veselé a pestrofarebné.

"Raz ťa budem musieť opustiť." 

Povedala mi so smútkom v hlase a z jej očí začali tiecť slzy. Pozeral som sa na ňu zmätene. Ešte pred chvíľou chcela odísť a teraz tu plače skrz to, že ma bude musieť opustiť. Ženy sú zvláštne stvorenia, ktoré muž len ťažko prečíta. 

"To áno, ale teraz to nebude." 

Usmial som sa sebavedomo a rukou som jej zotrel slzy z tváre. Bez nich je totiž omnoho krajšia i keď milujem aj jej smutnú stránku, keďže i tá tvorí jej dokonalosť. 

"Ako si môžeš byť taký istý?" 

"Ešte si si neodtiahla svoju ruku aj keď si mala možnosť. To je dobré znamenie." 

Pozrela sa na moju ruku, ktorá ešte stále bola na tej jej. Potom si ju rýchlo pritiahla k sebe, aby sme sa navzájom nedotýkali. No mám pocit, že akonáhle to spravila, tak sa cítila skrz to previnilo. Prezrádzali to jej oči, ktoré vyžarovali nezvyčajnou samotou. 

"Budeme sa aj naďalej tváriť, že ku mne nič necítiš?"

Opýtal som sa asi po minúte, čo vládlo v miestnosti ticho. 

"Ja to nemusím predstierať. Mám priateľa, Lukáš. Prosím ťa, zmier sa s tým." 

Hovorila to skôr stene, ako mne. Vôbec sa nesnažila udržať so mnou očný kontakt. To bol okamih, kedy som vedel, že mi o svojich citoch klame. Vedel som, že ma miluje rovnako, ako milujem ja ju. 

"Kde je?"

Zaskočil som ju krátkou otázkou, ktorá ma v tej chvíli napadla. Bol som mimo ohrozenia života a aj tak tu bola so mnou každý deň. Nevynechala ani jednu návštevu aj napriek tomu, že už mala iného priateľa. Prečo trávi toľko veľa času so mnou i na úkor svojej novej polovičky? 

"Kto?"

"Veď tvoj nový objav." 

"Myslíš,  Alexandra Tomana? Ten je práve na rybačke." 

Prvýkrát odznelo celé jeho meno. Zatriaslo mnou a zacítil som, ako mi vrie v žilách krv, zatiaľ čo som si v hlave predstavoval, ako ho pomaly topím v rybníku. Dokonca som si v duchu prial, aby sa mu podarilo chytiť na udicu piraňu, ktorá by si na ňom následne s radosťou pochutnala. No najradšej zo všetkého, by som na neho vydal zatykač za to, že kradne niečo, čo nie je jeho. Každý totiž už dávno vie, že jediný majiteľ Weissovej srdca je Lukáš Matúška. 

Ďakujem krásne za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Veľmi si vážim vašu podporu. :)