Foxie's secret ✔

5.

"Je to" hladala som slová. "prísne." vydala som nakoniec. "Och, áno, to na tebe vidím." zasmial sa.

"Čo tvoji rodičia? Hľadať ťa nebudú?" nadhodil. "No, ehm." zahladela som sa do zeme. "Otca, toho vlasnte ani poriadne nepoznám. Bývala som u neho, ale boli sme si ako cudzí. No, a moja mama, ju som v živote nevidela." zodvihla som hlavu. "Och, v tom prípade prepáč, ak som sa ťa dotkol. No, mohli by sme zmeniť tému, nie?"

Jeho nápad som vrelo uvítala. "Áno, to mohli." zasmiala som sa. "Tak čo napríklad, aké máš záľuby?" zaujímal sa. Nie falšovane, čo ma dosť prekvapilo. "No, ah, chodím ku takému ihrisku a pozerám na tú voľnosť ľudí. Alebo sa len tak prechádzam, al-"

Tom/Jacob

"-ale najradšej pozorujem jedného chlapca." povedala. Zasmial som sa. "Nie si nejaká mladá na okukovanie chlapcov?" zamyslela sa, ale dlho na odpoveď nedala čakať. "Ale nie!" zasmiala sa. "Ako sa volá? No tak, povedz!" zvolal som. "Volá sa Jacob." riekla. Zostal som zarazene stáť. "Jacob, vravíš?" zamračil som sa.

"No áno, Jacob. Prečo?" pozerala.
"Aha, a aký je?" hral som faloš v hlase.
"Je milý. Ešte mladý chlapec. Minule ma zachránil, keď ma zodvihol. Popravde, zlakla som sa. Upozornil ma pred správcom a pred jeho mamou. Myslím, že má také orieškové oči, blonďaté vlasy. Vždy ich má tak divne stočené. Dosť mi to pripomína vaše masky. Ako vlasnte vyzeráte bez nich?" zmenila zrazu tému.

"Zvlášnte." riekol som iba. To, čo som vedel, vedieť nemohla. "Dobre." šepla.
"A ako ďaleko sme od toho ihriska teraz? Tam sme to nemali ďaleko, ale chodiť som tam nemohla, tak ma tam aj dosť rýchlo našli." zapýrila sa. "Tiež to nie je ďaleko." usmial som sa.

"Vieš ty čo? Poďme sa poprechádzať." navrhol som. "Nie som si tým moc istá. Čo keď ma budú predsalen hladať?" zamyslene sa na mňa pozrela. Mala pravdu, nejaké to percento tu je. "Čo teda navrhuješ?" mrkol som na ňu.

"No, neviem. Je tu nejaké jazierko, alebo niečo také?" že mi to nenapadlo.  "Samozrejme. Poď." zasmial som sa. Zaviedol som ju k jazierku. Šli sme dosť dlho, ale došli sme tam. "Tak, sme tu." spokojne som sa usmial. Moje obľúbené miesto. Okrem mňa sem nik nechodí. Aspoň čo viem.

"Aké nádherné miesto." usmiala sa. Sadla si, tak som sa k nej pridal, aby som nestál ako tlko. "Čo ty? Ako si sa sem dostal?" pozrela sa mi hlboko do očí.

Cara

Bolo z neho cítiť neistotu. "Nechaj to tak. Som moc zvedavá." odvrátila som zrak smerom k vode. Bol tu až moc veľký kľud. Celé toto prostredie na mňa pôsobí zvláštne. Tom, mám pocit, ako keby som ho poznala. celé toto prostredie je také magické, keď som pri ňom. Jeho hlas je taký kľudný, podobný tomu, aký má Jacob.

"Ušiel som." odpovedal so smútkom v hlase. Nevedela som, ako reagovať, ešte sa mi nikto s ničím nezdôveril. "Žil som s mamou v jednom menšiom klane. Napadla nás, teraz už neexistujúca Alium. Mama zahynula a ja som ušiel, pretože mi to zvyšok klanu vždy hádzal na oči. Bol som ešte menší, ako ty, stratil som sa v lese. To Yma ma našla a nechala si ma. Bol som jej za to vďačný. Naučili ma, ako sa brániť, bojovať a všetko dôležité. Cítil som sa byť tak milovaný, že som sa tej nadmernej lásky musel nejak zbaviť. Začal som teda utekať. Raz ma však ľudia napadli. No, stačilo by mojej minulosti, zvyšok sa dozvieš, keď na to príde čas."

Zasmial sa, odvrátil zrak a nemo pozeral na jazero. "Dobre. Vďaka." povedala som. Donútilo ma to celé premýšlať. Až na to príde čas? Možno som len moc malá na to, aby som všetko chápala.

Ahoj Wroxies!
Ako sa dnes máme?
Prepáčte, že som vás nechala čakať, dnes mám deň blbec a ani som nevedela, že som ju dnes nepridala owO
Každopádne, enjoy!
Night, Wroxie <3