Foxie's secret ✔

10.

Tom/Jacob

Išiel som pomaly, no mal som pocit, že iba krúžim. Zacítil som ju trocha silnejšie, začal som bežať. Zarazilo ma, keď som zostal stáť blízko môjho provizórneho domčeku.

"Kde je?" Cara chodila hádam všade možne a hladala ma. "Kurva on ma asi hladá." zastala a posadila sa.
"Kiežby tu bol. Aspoň jeden z nich."

Pi chvíľke sedenia a rozprávania sa samej so sebou vstala a začala mi to tam rozhadzovať. Nevedel som, prečo, ale zakročil som.

"Cara, tu nemôžeš byť. Alebo aspoň by si nemala. Je to nebezpečné. Boh vie, aký vandal to tu má." ofrkol som si.
"Tom, ja-" odmlčala sa. "Ja som tu už bola. Dnes." zahladela sa mi do očí. "A ten vandal-" ohrnula nos pri vyslovovaní toho slova "- sa volá Jacob. Neviem, či si ho pamätáš. Kvôli nemu som odišla z Alium, ale vôbec to nelutujem. Škoda, že ani nevie, že existujem. Alebo už vlastne vie, pretože on bol ten, ktorý ma sem zoslabnutú priniesol. A je možné, že ma hladá, lebo som sa rozhodla zdrhnúť. Asi som mu to mala najskôr povedať." jej tón hlasu bol každou chvíľkou iný. Jej huňatý chvost si pohadzovala zo strany na stranu.

"Prečo si ušla? Mala si možnosť byť s ním." podišiel som k nej. Bolo divné hovoriť o sebe v tretej osobe. Veľmi divné. Divnejšie som sa však cítil v tejto, pre mňa už dlho nepoužitej podobe. "Tak za prvé, s Jacobom som stále. Každý deň. Nie priamo, ale som. Za druhé, ušla som, lebo som spanikárila a nechcela som, aby vedel, akej obludy srdce mu leží v dlaniach."
Pozrela sa do zeme. Srach a nervozita z nej sálali až tak, že som nedokázal rozposnať svoje emócie. Prišiel som k nej a svoju hlavu som položil na tú jej.

"Bude to dobré. Noták. Pozri sa na mňa." jej pohľad sa stretol s tým mojim. "Má ťa rád. Keby ťa nemal rád, nezobral by ťa sem a nešiel by ťa hľadať. A o akej oblude to tu padla reč?" naklonil som hlavu vbok, pričom mi na nej moje uši nepríjemne kolísali. "Nemyslím si, že by si to mal vedieť." pohľadom zablúdila k zemi, pysky sa jej jemne chveli. "Nebudem ťa nútiť, len som ti chcel pomôcť." v duchu som za preklínal. Ani neviem, čo by som jej k tomu povedal. Vlastne neviem, čo jej k tomu povedať už teraz. Akosi mi dochádzajú slová.

"Pomôcť? Ty a mne?" povedala po krátkej odmlke, v ktorej však dané ticho nebolo trápne, bolo plné emócií sálajúcich z nás oboch. "Áno. Prečo by aj nie? Pochybuješ snáď? Alebo neveríš? Nie som hoden toho, aby som ti pomohol? Prebudila sa v tebe azda vznešená klanovská krv, ktorej vyhnanci nie sú dobrý? Ak hej, sama si ním, pamätaj." zapochyboval som, či ma má vôbec ešte rada. Znelo to, že nechce pomoc od niekoho, ako ja. Asi pre ňu nie som dosť dobrý, ani natoľko, že by sa mi zverila s niečim, o čom vlastne už nejakú dobu viem. Otočil som sa jej chrbtom. Už som bol na odchode, keď ma však niečo chytilo. To niečo bola Carina ruka. Otočil som sa na ňu. Bola krajšia ako keď som ju videl prvýkrát. Kučeravé vlasy, svetlohnedé oči, jemné črty tváre, útla postava, dlhé prsty, krásne krojené pery.

"Neviem, či mi teraz rozumieš, ale toto som ja. Toto je moje druhé ja. To ľudské. Toto je tá obluda, o ktorej padla reč." pozrel som sa jej do očí. Iba som kývol hlavou na znak, že rozumiem.

Ahoj Wroxies!
Ospravedlňujem sa za meškanie, včera som mala plnú hlavu iných vecí :D
Zajtra sa môžete tešiť na novú!
Wroxie <3