Foxie's secret ✔

7.

Tom/Jacob

"Cara! Počkaj prosím!" nestíhal som jej. Bol som vyčerpaný a pomalý, ona rýchla. "Cara prosím!" zastavil som. Nevládal som jej. Moje pocity boli ako na húpačke. Kľudne znesiem vinu za to, že ušla, ale chcem sa znova stretnúť s Ymou, keď ju nechytím?

Započul som kroky blížiace sa ku mne. "Nepatrím sem, teda." prehlásila s kamenným výrazom. "Nepatrím nikam, nepatrím do sveta medzi nimi a nami. Nechcem, aby mi ho naša vzájomná nenávisť vzala. Potrebujem ho vidieť deň čo deň. Neodopriete mi to. On sám musí, až vtedy poviem ja, čo ďalej bude s tým mojim životom. Vlastní ma, nevie síce o tom, ale moja duša vie, že ja jeho nie. On musí sám chcieť, aby ho špinavá líška vlasniť mohla. Ak nie, dovtedy ho budem chodiť vídať, kým z neho nevyrastie muž, nad ktorým jeho dievča krídla bude mať. Dovtedy vlastniť ma bude, dokiaľ ja mu dovolím. A dovolím, do konca môjho celkom špinavého života."  povedala. Pozrel som sa jej hlboko do očí. "Cara-" hlesol som.

"Vďaka, Tom. Za všetko." otočila sa a lístie na zemi sa iba zdvihlo a pomaly začalo padať späť na zem. Nestihol som sa s ňou ani rozlúčiť.
"Jedného dňa sa vráti." ozvala sa Yma spoza môjho chrbta. "Nestihol som to." šepol som do ticha vládnuceho v hustej zmesi nálad nesúcich sa v atmosfére okolo mňa.

O 12 rokov neskôr, Cara

"Zmizni ty líška jedna zablšená!" Och áno, znova som rabovala smetiaky. Za chvíľku mu končí škola a takto to fakt nestihnem. Vzdala som to a odišla som pod tú starú známu brezu, od ktorej som ho vždy sledovala. Videla som mu aj do triedy, v ktorej polovicu času prespal.

Zazvonil zvonček, ľudia začali rýchlo opúšťať školu, jeho som však nikde nevidela. Bolo to divné, vždy vyšiel pár minút po zvonení.

"Hej, ty malé ryšavé stvorenie, poď sem. Niečo pre teba mám." ozvalo sa znenazndania za mojim chrbtom. Zlakla som sa, musela som sa zamyslieť. "Notak, viem, že ma sleduješ." hovoril na mňa. Bolo to prvýkrát po celých dvanástich rokoch. Jeho hlas bol podstatne hrubší a krajší, ako som si ho pamätala. Celý sa zmenil. Vyrástol z neho krásny mladý chalan. "Vezmeš si to teda? Budeš hladná." uchechtol sa. Ako to sakra vie?

Už by mal ísť, niekto ho tu čapne, no on mi stále podával ten kúsok chleba, ktorý nezjedol. Chlieb mu nechutí, nechápem prečo, je to celkom dobré.

Nemala som moc na výber, tak som si ho s malou dušičkou vzala. Mňam, so šunkou! Prebleslo mi myslou.

"No vidíš." usmial sa. Natiahol ku mne ruku, začala som však cúvať. Dotýkať sa ma nesmie. Venovala som mu ospravedlňujúco-ďakovný pohľad a utiekla som. Sledovala som ho, ako odchádza. Šla som polmaly za ním. Tak, ako celých dvanásť rokov.

Tom

Z Alium som odišiel. Vzdal som to tam, Začal som naplno žiť v ľudskom svete, študovať a vyrastať tam. Caru som videl každý jeden deň po celých tých dvanásť rokov. Vždy sedela pod brezou ďalej od školy a sledovala ma. Jej sily nie sú dávno také, ako boli, pretože toho moc nezje. Od rána až do troch poobede tu sedí, potom zmizne niekam ďalej, doprevádza ma, každý jeden deň. Tak, ako to kedysi sľúbila.

Yma sa mýlila, Cara sa k nám nevrátila. Zostala žiť vonku, prežívať zo dňa na deň na okraji života a smrti, len, aby ma videla a vedela, ako sa mi darí. Nikdy sa nedozvedela, že ma v skutočnosti pozná. Že ma pozná ako špinavého lišiaka, ktorého srdce vlastní jedna šikovná líška.

Ahojte Wroxies!
S touto kapčou som mala asi najväčší problém, ale zasa osobne sa mi páči najviac.
Čo poviete?
See ya soon, Wroxie <3