Vojačka 2

XXIX.

,,Chrápeš ako..." zavrčala som a perový vankúš som mu pritisla na tvár. Okamžite sa posadil a zavrčal. Svaly po celej hrudi a bruchu sa mu napli. Naschvál spal bez košele.
,,Čo je?" zvalil sa späť a môj vankúš si držal na tvári.
,,Chrápeš." zamračila som sa, z rúk som mu vytrhla vankúš a hodila si ho späť pod hlavu.
,,A? Máš problém?" uškrnul sa. Do izby cez závesy pomaly prenikalo ranné slnko.
,,Áno, lebo nemôžem spať."
,,Možno kebyže si ťa môžem objať tak by som prestal chrápať." uchechtol sa.
,,Preháňaš to."
,,Nie, ak sa práve teraz ku dverám blíži slúžka, ktorú si najal Alessandro."
,,Čo?" ozvalo sa zaklopanie. Zamračila som sa. Castian sa rýchlo otočil, ľavú ruku si prehodil cezo mňa a stisol mi bok a pravú si dal pod hlavu.
,,Tvár sa, že spíš. Zahrám to." zašepkal a pritiahol si ma bližšie. Ležala som na chrbte.
Pravou rukou som mu stisla predlaktie tej ruky, ktorou ma držal a ľavú som si položila na brucho a zavrela som oči.
,,Ďalej." zachripel a dnu vošla slúžka.
,,Posiela ma princ Yezriel." podišla k posteli a cítila som jej pohľad na mne.
,,Čo chce?" zavrčal a pritisol sa ku mne.
,,O dvanástej je stretnutie..."
,,To mi mohol úplne v poriadku povedať aj pri raňajkách. Odíď." zavrčal na ňu a čelo si pritisol k môjmu spánku.
,,Len som urobila to, o čo ma požiadal."
,,Odíď!" vyštekol a mala som pocit, že som ohluchla. Po chvíli odišla a takmer nečuje zavrela dvere.
,,Alessandro si ju najal?" zašepkala som po chvíli a hlavu som si viac oprela o jeho čelo.
,,Áno." vydýchol a jeho teplý dych sa mi obtrel o líce.
,,Ako to vieš?" zapla som si späť gombičky.
,,Bol som Marthaugf. Viem ako si zisťovať takéto veci." usmial sa, otočil sa na chrbát a pustil ma. Postavil sa a roztiahol závesy.
,,Zatiahni ich!" zavrčala som a perinu som si vytiahla až nad hlavu.
,,Žiadne také. Chceš proti mne bojovať, budeme cvičiť. Ak sa niečo poserie, budeš zrejme musieť bojovať proti marhaugfom." poslednú vetu zašepkal a perinu zo mňa stiahol.
,,Prosím. Je málo hodín. Chcem spať."
,,Nie." usmial sa a perinu hodil na zem.
,,Castian." zavrčala som.
,,Páči sa mi keď hovoríš moje meno. No kebyže to je iným tónom..." oprel sa rukami o posteľ a naklonil sa nado mňa.
,,Nemienim."
,,Yezriel a Alessandro stoja za dverami." zavrčal potichu.
,,Nakopať ich..." odvrčala som. Ozvalo sa klopanie. Chytila som ho za golier a stiahla ho na mňa.
,,Ďalej." vyštekol odrazu a vtisol mi bozk na plece.
,,Ehm." odkašľal si Yezriel.
,,Vyrušujete nás." zdvihol sa Castian o pár centimetrov a zavrčal.
,,Choďte na raňajky." zabuchol dvere Alessandro.
,,Už?" vyvalila som oči. Zrejme bolo viac hodín ako som si myslela.
,,Pf." mykol plecami, schmatol košeľu z čela postele a obliekol si ju.
,,Nie je tak náhodou ešte skoro?" zamračila som sa.
,,Opýtaj sa princov," mykol plecami. Chvíľu som ho sledovala.
,,Žiadne cvičenie." vydýchla som a ponorila som sa do vankúšov.
,,Mýliš sa. Na raňajky pôjdeme neskôr." uškrnul sa.
,,Castian, prosím."
,,Aj to sa mi páči."
,,Čo?"
,,Že ma prosíš. No poď, vstávaj." chytil ma za ruky a vytiahol na nohy.
,,Nenávidím ťa, Castian."
,,Nevadí." podal mi veci. Postavil sa k oknu a otočil sa mi chrbtom.
Z kresla som vzala látkové bordové nohavice a červenú košeľu, ktorá bola takmer priesvitná a výhľadu na moje prsia bránil len široký pás látky našitý z jej vnútra. Obula som si len nejaké nachystané kožené sandále a vlasy zaplietla do vrkoča.
,,Som." vyhlásila som a otočil sa. Jeho veci boli podobnej farby ako moje, no košeľu mal viac priesvitnú.
,,Dobre. Daj si zbrane. Poriadne ťa zmordujem."
,,Neopovážiš sa."
,,Opovážim. Nebudem sa hanbiť za svoju princeznú." uškrnul sa.
,,Stačí, že mám teba. Ty ma predsa ochrániš."
,,Za Múrom ťa nebudem vedieť ochrániť." zvážnel.
,,Viem."
,,A nebudem si potom vyčítať keď ťa napichnú na kôl."
,,Ide ti len o to? Že ak má zabijú ty si to budeš vyčítať?"
,,Nie. Ide mi o to... to je jedno. Hej ide mi len o to."
,,Ale to, že potom zabijú aj teba lebo si mi tam pomohol ísť? O to ti nejde?"
,,Keď žiješ dvesto rokov, niečo sa naučíš a ich porazím jedným švihom."
,,Takže ich vieš zabiť?"
,,Som Marthaugf, Aurora." zašepkal.
,,Bol si Marthaugf, Castian." odšepkala som.
,,Poď." rozrazil dvere a skoro zvalil tú slúžku.
,,Čo tu chceš?" vyštekla som a ona zbledla keď uvidela, aký je Castian vysoký. Bola nižšia aj ako ja.
,,N-nič." postavila sa.
,,Špehuješ?"
,,Čože? Nie!" vyhŕkla.
,,Klameš." usmial sa.
,,Nikdy neklamem, pane,"
,,Cítim to z teba, cítiš to?" otočil sa na mňa a slabo kývol aby som prikývla.
,,Cítim." zavrčala som a zbledla ešte viac. Hoci som klamala.
,,Poď so mnou." zdrapil ju nad lakeť a zaviedol späť do izby.
,,Ale..." zasekla sa keď hlasno zabuchol dvere.
,,Priznaj sa." sotil ju do kresla. On si pritiahol stoličku od neďalekého stolu a posadil sa oproti nej.
,,K čomu?"
,,Že si Alessandrov špeh."
,,Nie som nikoho špeh."
,,Neklam mi, lebo si vypchám tvoju hlavu a dám na stenu." striaslo ju a mne prebehli zimomriavky po chrbte.
,,Priznaj sa." položila som mu ruku na plece a oprela som sa. Zdvihol vyššie bradu a mračil sa.
,,Priznávam." zvesila hlavu a bledé kučery jej padli na opalené ramená.
,,Ani to nebolelo." vyštekol.
,,Prečo si ťa najal?" prehovorila som bez citu.
,,Chcel vedieť, čo je medzi vami." hľadela si do dlaní.
,,To je slepý?" pozrel sa na mňa a potom na ňu. Mykla som plecami a Castian ma objal okolo nôh a chytil za stehno.
,,Teraz si pri dverách stála preto, lebo ťa tam postavil?" naklonila som hlavu.
,,Áno."
,,Už sa do nás dvoch nikdy nestaraj. Opakujem, nikdy. Dobre ti za to zaplatí, čo? Ešte raz ťa uvidím, ako sa okolo mňa alebo nej obšmietaš, tvoja hlava bude zdobiť moju komnatu. Rozumieš?"
,,Rozumiem."
,,Choď a nehovor mu, čo som ti povedal alebo čo si počula. Pre mňa za mňa mu povedz, že sme tu neviem čo robili. Je to len a len naša vec."
,,Rozumiem." zopakovala.
,,Odíď." vyštekol.
,,Ak mu povieš pravdu, s tou hlavou mu pomôžem," povedala som pokojne.
S roztrasenými nohami kráčala k dverám a my za ňou. Castian dvere zabuchol. Slúžka sa nám na chodbe poklonila a odišla.