Vojačka 2

XLIII.

Všetci sme stáli ako sochy, zarazení tým, čo kráľ práve povedal.
Zabila som mu syna a on to nechá tak. V duchu som sa uchechtla.
,,Čo stojíte? Poďte jesť. Chcem počuť všetko, Alessandro."
,,Čo všetko?"
,,Všetko. Odkedy si začal vnímať ako dieťa."
,,To je nadlho."
,,Som tvoj otec a sme nesmrteľní. Máme čas." ťahal ho k stolu.
Posadali sme si na voľné miesta.
,,Nemáme čas," zamrmlala som, no potichu.
,,Pšt." sykol na mňa Castian.
,,Čo?" zašepkala som.
,,Nebudeme to riešiť tu," zašepkal takmer nečujne. Mľaskla som a sledovala som, ako kráľ dvíha čašu.
,,Na zdravie a na návrat strateného princa!" všetci sme vstali a dvihli čaše nad hlavy.
Kráľ si odpil z červeného vína a za ním aj my ostatní. Keď sa pustil do jedla, pustili sme sa aj my.
,,Môžeš začať."
,,Podľa mňa by som tento príbeh povedal až po večery. Moji spoločníci by sa istotne radi najedli." kývol na nás.
,,Oni môžu jesť."
,,Otec." otočil sa na neho Yezriel.
,,Hm." kráľ vydýchol, no aj tak sa so širokým úsmevom zahľadel na Alessandra. S pohľadom plným lásky.

➳➳

,,Veľmi ma to zaujíma." posadil sa do kresla kráľ. Boli sme v spoločenskej miestnosti. Castian, ja a Chaol sme si sadli na kožený gauč. A Ress, Yezriel a Andrew na ďalší. Ikeni stál pri okne a Alessandro sedel na kresle oproti svojmu otcovi.
Alessandro sa nakoniec rozhodol, že svoj príbeh povie iba pred svojim otcom a nie aj pred jeho generálmi, čo boli v jedálni.
,,Bol som... princ, samozrejme. Keď som bol malý, nič sa nedialo. Žil som normálny život. Bol som dieťa a učili ma... od čítania až po sebaobranu. No všetko sa začal meniť keď som stretol ju." kývol na mňa. Uprene som sa mu pozerala do očí a on mi pohľad opätoval.
,,Ich kráľovstvo každý rok usporiadalo ples na oslavu zimného slnovratu a sem tam aj nejaké plesy cez leto. Stretal som ju tam no... nevšímala si si ma." uchechtol sa.
,,Mala som svoje dôvody."
,,Viem. Je to vojačka a predstierala, že je šľachtičná. Videl som ju iba s maskou no už vtedy som sa... vieš čo. Kvôli problémom musela odísť z kráľovstva a..."
,,Hovoríš môj alebo tvoj príbeh?" skočila som mu do reči.
,,Pokiaľ viem, naše príbehy sú popreplietané. Bez teba by som asi ešte teraz sedel na Východe a hral rolu princa. Nepoznal by som svojho brata, otca, krajinu a ani seba."
,,Odmením ťa." zahľadel sa na mňa kráľ.
,,Mrzí ma to, vaše veličenstvo, no vaša odmena by bude na nič."
,,Ako to myslíš? Tvoje kráľovstvo je hádam bohatšie?"
,,Otec, toto je další dôvod prečo sme tu, ale poviem ti to neskôr." pokrútil hlavou Yezriel.
,,Nemám svoje kráľovstvo."
,,Si princezná, máš kráľovstvo. Alebo sa toho na vašom kontinente toľko zmenilo, že kráľovstvo patrí len kráľovi?" nadvihol obočie. Sklonila som hlavu a utrela som si oči, do ktorých sa mi razom nahrnuli slzy.
,,Aurora?" prihovoril sa mi Chaol.
,,Nie som princezná. Keď som bolo teraz na Severe, vzdala som sa titulu. Vzdala som sa všetkého." zdvihla som hlavu a každému som venovala pohľad.
,,Čo si urobila?" skamenel Andrew.
,,Vzdala som sa."
,,Vzdala si sa armády ktorej si mohla veliť?" nadvihol obočie Alessandro.
,,Áno! Vzdala som sa!" prvá slza mi tiekla po líci.

Vzdala si sa!

To slovo mi hučalo v hlave a nechcelo odísť.
,,Prečo si nám to nepovedala?" zavrtel sa na gauči Ress.
,,Lebo som sa s tým potrebovala vysporiadať najprv ja."
,,Takže teraz máme o jednu armádu menej pretože si si to pokašľala u svojho otca?" nadvihol pravé obočie Andrew.
,,Môj otec je mŕtvy." ďalšie slzy mi vykĺzli na líca.
,,Čo?" zamračil sa Alessandro.
,,Je mŕtvy. Môj otec... je mŕtvy." položila som si dlane na tvár a plakala som. Alessandro vstal a čupol si predo mňa. Ruku mi položil na rameno a druhou mi stiskal koleno.
,,Neplač." zašepkal Chaol a položil mi ruku na chrbát.
,,Hoci som ho nepoznala ako otca ale ako kráľa. Bol mojím otcom a... aj by som neplakala, ale nie je nič horšie ako keď niekto umrie a ty si s ním pohadaný. Nechala som ho umierať samého zatiaľ čo ho kráľ Duchov požieral." ponorila som sa Chaolovho objatia.
,,Nie je to tvoja vina." hladkal ma po chrbte.
,,Je. Je to moja vina. Kebyže tam idem hneď ako sme mali namierené sem, možno by som ho dokázala od toho uchrániť."
,,Nezmohla by si nič. Chytil ho Duch." odvetil Castian.
,,Prepáčte." vstala som a trielila na chodbu.

➳➳

,,Aurora?"
,,Nehovor mi tak, Alessandro." ležala som v posteli a hľadela som von oknom. Komnatu osvecoval len jas mesiaca a hviezd.
,,Mala si mi to povedať." sadol si na kraj postele a zahľadel sa rovnakým smerom.
,,Čo by to pomohlo? Kráľa už nedokáže nikto zachrániť."
,,Viem, viem, že nemôžeme nijako pomôcť." ľavú nohu si vyložil na posteľ a otočil sa na mňa.
,,Je mi to ľúto." zahľadel sa na svoju nohu.
,,Teraz... máme o armádu menej. Nebudú ma počúvať." zaborila som hlavu do vankúša a päsťou som doň udrela.
,,Aj tak sú ľudské armády slabé."
,,Ale vždy to je lepšie ako nič. Aj kebyže zabijú po jednom Duchovi, je to ešte dobré."
,,Viem, kebyže je ešte niekto okrem Wyrenov čo by nám boli schopní pomôcť." zamyslel sa.
,,Nikto taký... Alessandro!" vyskočila som z postele a noha sa mi zamotal do periny. Rukami som stlmila náraz a rýchlo som sa zdvihla. Alessandro mi odmotal nohu a rýchlo som si pod krémovú nočnú košelu navliekla nohavice.
,,Čo?" vstal s nadvihnutým obočím.
,,Kentauri!" otočila som sa mu chrbtom, vyzliekla som si nočnú košeľu a obliekla sivú vestu a zastrčila som si ju do nohavíc.
,,Vážne! Kam ideš?"
,,Za nimi."
,,Čo?"
,,Ale musíš ísť aj ty. Choď si pre zbrane, ak náhodou na niekoho narazíme."

➳➳

,,Chyť sa ma." natiahla som k nemu ruku keď do mojej komnaty nabehol v plnej zbroji. Prijal ju a zahľadel sa na naše spojené ruky. Naposledy sme sa takto držali ešte pri prieplave...
,,Nezľakni sa. Len sa ma celý čas drž." v pravej ruke som zvierala prsteň ktorý sa zmenil na dym. Prikývol a stisol mi ruku.
,,Olek odnes nás prosím do Ethelu." vyhŕkla som hneď ako sme boli inde a skôr, ako sa dym zmenil späť na prsteň.
,,Och, princ Alessandro." usmial sa Olek.
,,Kto to je?" otočil sa na mňa.
,,To je kráľ Ohnivých dymov a... môj brat." pri slove kráľ sa mierne uklonil.
,,Do Ethelu? Pre čo?" pozrel na mňa.
,,Pre pomoc."