Vojačka 2

XLVII.

,,Kto?" zamračil sa.
,,Aurora."
,,Vo svojej kommate. Povedala, že chce byť sama."
,,Nie je tam."
,,Nie je v komnate?" ešte viac sa zamračil.
,,Nie, nie je." zavrčal som.
,,Možno... možno sa išla prejsť. Neviem."
,,Celý deň som von a nikde som ju necítil ani nevidel. Kde je?"
,,Neviem kde môže byť! Do zajtra sa určite ukáže, musíme ísť späť do Ronoru."
,,Ak nie tak..."
,,Tak?"
,,Nič." vypochodoval som späť na chodbu a išiel som rovno k jej komnate.

Ak sa do polnoci nevráti, je viac ako jasné že išla k Múru.

➳➳
POHĽAD AURORY

Zamrvila som sa a pomaly som otvorila oči. Ležala som v mäkkej posteli. Rýchlo som sa posadila a poobzerala som sa okolo.
Všade bola tma.
Priložila som si ruku na hruď, kde mal byť prsteň na retiazke, no nebol. Srdce sa mi rozbúchalo ako divé. Odhodila som zo seba prikrývku a keď som sa postavila, svaly na na celom tele ma rozboleli, a tak som si rýchlo sadla späť.
Dvere sa otvorili a dnu vplávalo svetlo a hneď sa aj stratilo.
,,Už nespíš?" opýtal sa mužský hlas. Len som pokrútila hlavou. Nevidela som ho, taká bola všade tma, no počula som ho. Kráčal naprieč izbou a roztiahol závesy. Izba sa okamžite rozjasnila a mňa zaboleli oči. Zasyčala som a pretrela som si ich.
,,Dobré ráno, Aurora." zasmial sa. Zdvihla som na neho pohľad a skúmala som ho. Mal na sebe čierne čižmy po kolená, čierne nohavice, sivo-červenú opnutú tuniku a čierne vlasy mu lietali kade-tade.
,,Dobré," povedala som potichu a nenápadne som sa obzerala po tmavohnedej komnate s veľkou skriňou, dvoma obrovskými oknami s balkónom, veľkou posteľou s červenými obliečkami a stolom so štyrmi stoličkami.
,,Hľadáš niečo?" očami šibol na stolík kde bol položený prsteň.
,,Nie." pokrútila som hlavou keď natiahol ruku po prsteň.
,,Vyzerá zaujímavo." chytil ho do dlane a ozvalo sa syčanie.
,,Do pekla!" sykol a odhodil ho. Uprostred dlane mal červený vypálený kruh. Zakryla som si ústa.
,,Zaujímavé." potrepal rukou a zahľadel sa na mňa.
,,Kde to som?" preglgla som.
,,Na hrade."
,,J-ja... potrebujem od vás pomoc."
,,Od nás?"
,,Áno. Od Marthaugfov."
,,Odkedy Wyreni potrebujú našu pomoc?" zasmial sa a pritiahol si k posteli stoličku.
,,Ja nie som Wyren."
,,Si polo."
,,Áno."
,,Aj tak si Wyren."
,,Nikdy som Wyrenom byť nechcela."
,,Takže čo potrebuješ?" naklonil hlavu a niektoré pramienky sa mu spustili na líco.
,,Aby ste bojovali s nami."
,,S kým proti komu?" zazubil sa na mňa.
,,S Wyrenmi proti Duchom a horším potvorám."
,,Porozprávam sa o tom s otcom."
,,Ďakujem." zvalila som sa do periny. Zasmial sa.
,,Už som ťa videla." povedala som po chvíli.
,,Mňa nie, môjho brata." usmial sa.
,,Vlastne áno, mal červené vlasy. Prečo... sa mi zjavoval?"
,,Lebo ten meč je zakliaty. Ale to ti povie on. Plánuješ tu sedieť alebo ísť aj niekde inde?"
,,Bolia ma nohy..."
,,Myslel som, že si budeš chcieť prezrieť náš hrad."
,,Neviem..."
,,Kto ti o nás povedal?" opýtal sa odrazu.
,,Wyreni a... jeden bývalý Marthaugf."
,,Áno? Ako sa volá?"
,,Castian."
,,Ten ešte žije?" uchechtol sa.
,,Áno... je polowyren."
,,Áno, viem."
,,Vraj je vo vyhnanstve."
,,Nie je."
,,To mi povedal on."
,,Povedal ti toho kopu len aby si tu išla."
,,Čo?"
,,Poviem ti to neskôr. Veľmi rád by som ti to tu ukázal."
Skúmala som ho prižmúrenými očami.
,,Obleč sa, počkám ťa na chodbe." vstal a pochodoval preč.
Na operadle stoličky, na ktorej sedel, boli prevesené veci. Pritiahla som si stoličku k sebe a ruky ma zaboleli. Zakňučala som a veci som hodila na posteľ.
Obtiahnuté čierne nohavice, dymovo sivá košeľa so zlatými ôsmymi retiazkami, ktoré začínali na pravom ramene, viedli cez hruď k ľavému boku a cez chrbát späť na pravé rameno. Na vrecku na srdci bola vyšitá čierna hlava. Zrejme dlovy.
Vyzliekla som si červenú košeľu, do ktorej ma zrejme museli prezliecť.

Mali to našiť na tuniku, nie košeľu...

Posťažovala som sa v duchu, keď som sa do retiazok pri obliekaní zamotala a skoro ich strhla.
Zapla som si gombíky a košeľu zastrčila do nohavíc. Zapla som remeň a na bok som vložila do pošvy meč.

Čudujem sa, že si ho ešte nevzali.

Na krk som si zavesila retiazku s prsteňom a strčila ju pod košeľu.
,,Kde sú... tu." vytiahla som spod postele čižmy. Nové, pretože sa leskli a moje už boli také odreté, až boli matné. Na ich pätách boli ostrohy. No ich špice boli dlhšie ako tie na kone. Zrejme nimi poháňali dlovy.
Rozčesala som si už napoly čierne vlasy.
,,Nemajú nožnice?" hrabala som po celej izbe.

Och.

Prekrútila som oči, zo stola kde bol aj môj meč som vzala dýku a vlasy som chytila do ruky. Od hlavy do polovice som ich síce mala čierne, no od polovice blonďavé. Zakrútila som ich a švihla dýkou. Blonďavé vlasy mi ostali v ruke. Teraz som mala vlasy už len niečo pod lopatkami. Konečne čisto čierne, hoci niekde sa ešte myhol blonďavý konček.

➳➳

,,Jazdíte len na dlovách?" opýtala som sa keď ma viedol cez mesto.
Hrad bol v celku pekný. Bol zvnútra farebný a niektoré miesta boli až priveľmi tmavé aj cez to, že v ňom žiarili lampáše a lustre a, samozrejme, bola v ňom kopa chodieb, sál, odpočívadiel, komnát, všetko malo klenutý strop a lustre boli poskladané buď z kostí alebo mečov. Keď som sa ho opýtala čie sú tie kosti a meče, odpovedal, že porazených nepriateľov.
,,Aj na koňoch, ale dlovy sú lepšie." usmial sa na skupinku žien, ktoré si tváre zakryvali vejármi a s chichotom ho sledovali. Ja som sa radšej skrývala zaňho.
,,To, na čom som pristála keď si ma chytil, bola dlova?"
,,Áno." teraz sa usmial na mňa. Bol rovnako vysoký ako Castian, takže to vyzeralo, akoby som hľadela na nebo keď som sa na Xayaha zahľadela.
,,A toto čo mi tak otravne cinká a búcha na pätách, slúži k tomu, aby ste nimi pohli?"
,,Bystré dievča." zasmial sa a prešli sme okolo hlúčiku Marthaugfou, ktorí sa hlboko uklonili.
,,Ako sa volá tvoja dlova?"
,,Nedávame svojim dlovám mená."
,,Prečo nie?"
,,A načo?" strčil si dva prsty do úst a hlasno zapískal.
,,Tak... neviem." mykla som plecami keď piskot utíchol.
Po chvíli ma zahalil obrovský čierny tieň, ktorý preletel ponad vysoké domy.