Blossom with Grace 2

New me.

Ubehlo už veľa času, asi rok a pol, odkedy sme zavreli Lucifera. Odkedy som prišla o otca a odkedy som lásku svojho života nechala stáť na príjazdovej ceste k Bobbyho domu.
Neprešiel by deň čo by som na nich nemyslela. Chýbali mi no vedela som že ich týmto chránim.

Avšak aj keď som odišla, loviť som neprestala. Brala som to ako poslanie. Aj keď bol Lucifer znova zavretý v klietke spolu s Michaelom a Castielom, na svete bolo ešte veľa monštier ktoré trebalo chytiť.
Chodila som z prípadu na prípad. Málo spala a takmer nejedla. Za ten rok vo mne Grace zabrala večšinu miesta a tak som to skoro ani nepotrebovala. Moju ľudskú stránku to však nezmenilo. Stále som cítila smútok, hnev a lásku ktoré mi každý deň pripomínali že mi niečo chýba.

Momentálne som bola na ceste do Texasu do jedného malého mestečka. Zavolali ma tam ostatní lovci lebo si mysleli že je to niečo väčšie a nevedeli si s tým rady. Väčšinou som takéto veľké prípady nebrala. Vedela som že s najväčšou prvdepodobnosťou tam pôjdu Dean a Sam. No tento bol iný. Lákal ma a nemohla som si to nechať újsť a tak som šla. Bola som asi hodinku od toho miesta keď sa mi na sedačke spolujazdca rozvonil telefón. Jedným okom som sa na neho pozrela a svietilo tam Bobbyho meno. Pravidelne párkrát do mesiaca mi volával no ja som to nikdy nezdvihla.
A tentoraz to nebola výnimka. Nechala som ho kým to vzdá a mobil prestane zvoniť a tak sa aj stalo. Druhýkrát už nikdy nezavolal.

Keď som vchádzala do mesta všimla som si malý motel na okraji cesty. Zahla som tam aby som si oddýchla z dlhej cesty takmer cez polku štátov. Zaparkovala som pri poslednej izbe najďalej od recepcie v tieni jedného jediného stromu ktorý tam stál. Bolo už neskoro a vonku vládla tma. Celé parkovisko osvetľovalo len jedno svetlo pri recepcii, ktoré však nedokázalo preniknúť až do tieňa pod starým stromom kde som stála.
Po chvíli som vystúpila a vybrala sa k recepcii z ktorej som si odniesla kľúč od izby úplne vzadu.
Keď som sa vracala naspäť dôkladne som si obzrela celé prostredie motela. Prázdne parkovisko bolo popretínané puklinami. Ako som kráčala všimla som si asi v strede medzi izbami malý mrazák na ľad ktorý podľa jeho vzhľadu pravdepodobne nefungoval. Keď som prišla k svojej izbe všimla som si vedľa dverí starý predajný automat na cocacolu. Presne taký pri ktorom sme sa s Deanom prvýkrát rozprávali. Pousmiala som sa a strčila kľúč do červených dverí predomnou. Zamka zťažka zavŕzgla a ja som potlačila kľučku a otvorila dvere. Na pravej strane som nahmatala vypínač ktorý rozblikal žiarovku na strope. Razom osvetlila veľkú izbu s dvoma posteľami a jedným nočným stolíkom. Vzadu presne v strede steny boli dvere ktoré viedli do kúpelne. Steny lemovali škaredé na poly vyblednuté tapety s tulipánmy a na zemi bol hnedý koberec kde tu s fľakmi od čistiacich prostriedkov.
Zavrela som za sebou dvere a zamkla.
Bola som z tej cesty taká vyšťavená že som si hneď ľahla do postele a pomaly zaspávala. Posledné čo som zaregistrovala bol zvuk motora auta ako sa vrútil na parkovisko pri motely.

Medzitým u Sama a Deana
Rovnako ako ja aj oni sa dozvedeli o prípade v tomto meste a potrebovali to preveriť. Boli však sami. Bobby s nimi nešiel. Na lov zanevrel už dávno.
Prenajali si izbu o ďalšie štyri izby od tej mojej. Skôr ako vošli sa Sam pozrel smerom na koniec dlhého chodníka ktoré lemovali dvere izieb. V tieni pod stromom sa mu zalesko zaparkované auto. Asi ďalšia zblúdená duša ako tie naše. Pomyslel si a nasledoval Deana dnu.
Zavreli za sebou dvere a sadli si každý na svoju posteľ.
,,Dean..nechceš sa konečne so mnou porozprávať." Prerušil ich ticho ktoré sa ťahalo celou cestou až sem.
,,Nieje sa o čom baviť Sammy." Dodal a postavil sa aby si zobral pivo.
,,Odkedy odišla si ako bez duše. Ja viem že ťa to trápi ale keď to budeš v sebe dusiť nepomôže to nikomu." Tlačil na neho Sam.
,,Sammy prosím." Pozrel sa na neho tým bezduchým pohľadom.
,,Odišla. Odišiel mi človek ktorého som miloval viac ako čokoľvek na svete. Pre ňu by som sa vzdal všetkého no nestačilo to. Prepáč že niesom chodiaca kopa endorfínov a stále sa neusmievam." Sadol si na posteľ a otvoril si pivo. Dal si z neho pár dúšok.
,,Skús jej zavolať. Prešlo už dosť času možno sa v nej niečo zlomilo." Dodal s odhodlaním jemu vlastným.
,,Myslíš že som to neskúšal." Obrátil sa na neho s prosebným pohľadom aby to už nechal tak.
,,Myslíš že to Bobby neskúšal. Ani jednému nezdvihla." Zosmutnel. ,,Nechce nás vo svojom živote tak to akceptuj Sammy."
,,Robil by som to keby som ťa nemusel sledovať ako sa utápaš a strácaš sám v sebe."
V zlosti sa postavil a odišiel z izby pričom nezabudol tresnúť dverami. Nechápal ako može byť Dean takýto. Nikdy ho takého nevidel aj keď vedel že vie byť pekne tvrdohlavý. Nevedel čo ma robiť a tak sa rozhodol to zobrať do vlastných rúk. Chytil mobil a našiel v ňom moje číslo. Vytočil ho a priložil si mobil k uchu.
Za malú chvíľu sa ozvalo tiché zvonenie telefónu. Išlo to z druhej strany motela z auta ktore predtým Sam zahliadol. Vypol hovor a pristúpil bližšie k autu. Už z pár metrov ho spoznal. Môj Dodge.

Rozbehol sa naspäť do izby aby to povedal Deanovi. Pribehol k dverám a položil ruku na kľučku dverí keď v tom sa zastavil. Neublíži mu tým ešte viac? Stojí to vôbec zato? Nevedel sa rozhodnút no nakoniec si povedal že tým nemá čo stratiť. Brat sa mu menil pred očami a on musel niečo robiť. Vletel do izby ako výchor a Deanom trhlo a skoro spadol z postele.
,,Šibe ti?" Spýtal sa Sama ktorý zadýchaný stál vo dverách.
,,Je tu Dean. Liv." Trhano zo seba vysukal a Deana to postavilo ma rovné nohy. Len to meno s ním dokázalo divy. Vybehol z izby len tak ako bol v trenkách a bielom tričku. Rozhliadol sa po parkovisku keď zahliadol v tieni stáť môj Dodge. Už by sa bol rozbehol a zabúchal na dvere mojej izby keď ho niečo zastavilo. Otočil sa a vošiel naspäť do izby.
,,Čo to robíš Dean. Choď za ňou." Naliehal Sam celý zmätený.
,,Nie Sammy. Nieje to správne." Povedal znova smutným tónom a ľahol si späť do postele.
,,Zajtra sa otočíme a pôjdeme späť. Tento prípad pre nás skončil." Dodal a otočil sa Samovi chrbtom.