Blossom with Grace 2

What is going on?!

Ráno som vstala skoro, ako zvyčajne a tak som si dala rýchlu sprchu a pripravila sa na stretnutie s lovcom ktorý ma sem zavolal aby som sa dozvedela viac o tom čo sa v tomto mestečku deje.
Schmatla som zo stola kľúče od izby a vyšla von. Zamyslená som zamkla no keď som sa otočila zostala som stáť ako obrená. Auto ktoré som včera večer počula prichádzať bola čierna impala. Parkovala štyri izby odomňa no vyzeralo to tak že chlapci ešte nevyšli tak som sa rýchlo pobrala do auta a dúfala že si nevšimli môjho auta. Predsalen bola tma a schovával ho tieň toho stromu. Všetky moje nádeje sa však rozplynuli keď som si pozrela telefón a na obrazovke sa ukazoval jeden zmeškaný hovor od Sammyho.
Do riti.
Rýchlo som položila mobil späť na sedadlo spolujazdca a naštartovala. Odišla som odtiaľ tak rýchlo ako to len šlo.
Bolo to už tak dlho čo som ho nevidela. Ani neviem čo by som mu povedala. Nechcela som ho zraniť ešte viac.

Ako som tak išla mestom nevedela som sa rozhodnúť či pokračovať v tom prípade alebo odísť. No niečo ma k tomu tak priťahovalo že som proste musela zostať. Aj keď to znamenalo robiť to najnenápadnejšie ako sa bude dať. Tak aby som sa Winchesterovcom vyhla.

Zašla som teda autom do jednej z mnohých uličiek. Táto sa však od všetkých odlišovala tým že po oboch stranách ulice boli stáre schátrane domy, ktoré vyzerali tak že v nich roky už nikto nebol. Až na jeden. Dom číslo 52. Zastala som pri ňom a všimla si peknú predzáhradku s čistým udržiavaným chodníkom ktorý viedol k hlavným dveram. Dom bol síce zvonka starý a ošarpaný no bolo vidno že sa o to niekto stará. Posledný zo všetkých tých domov ktore lemovali túto ulicu v ktorom sa stále nachádzal život.
Vystúpila som z auta a prešla po chodníčku až k hlavným dverám. Opatrne som na ne zaklopala. Spoza nich sa ozvalo pár šuchtavých krokov a kľúč v zámke. Malé šklbnutie a dvere sa otvorili. Za nimi v tieni domu sa zračila postava staršieho chlapa. Vlasy aj bradu mal šedivú no postavu vyšportovanú. Bol to lovec ktorý aj napriek svojmu veku stále lovil. Pozeral sa na mňa prísnym pohľadom a čakal kým sa predstavím.
,,Ja som Liv. Volali sme spolu." Roztraseným hlasom som povedala a on ma hneď gestom ruky pozval dnu.
Keď som prešla cez prah počula som znovu zamknutie dverí. Prešla som až do obývačky kde bol jeden gauč a oproti nemu stálo kreslo. Dom bol uprataný a pôsobil útulne až na ten chlad ktorý ma sprevádzal celou cestou od hlavných dverí až sem.
Keď sme už obidvaja stáli v obývačke, Mike-tak sa volal, mi povedal nech si sadnem. Sadla som si teda na gauč a on sa posadil oproti mne do vysedeného kresla.
,,Čo sa tu deje že sme sa nemohli porozprávať cez telefón?" Spýtala som sa ho aby som preťala to nepríjemné ticho.
,,Je lepšie keď sme sa stretli." Odvrkol stroho.
Ja som len počúvala aby mi neuniklo ani jedno slovo.
,,V našom meste sa začali zhromažďovať smrtky." Povedal to tak potichu akoby sa bál že nás niekto započuje.
,,Začalo to asi tak pred mesiacom. Najprv jedna, potom druhá a už ich tu je vyše pätdesiat." Dodal.
,,Ale ako to viete? Predsa smrtky nevidíte pokiaľ teda.." odmlčala som sa.
,,Som už nebol raz mŕtvy presne tak." Zasmial sa. ,,Bol som. No jedna smrtka sa nechala prehovoriť a poslala ma naspäť." Vysvetlil mi a ja som len prikývla.
,,Si veľmi múdra maličká." Znova sa zasmial. Zas až taká malá niesom. Pomyslela som si no nechala som ho pokračovať.
,,Že či ty vieš čo to znamená keď sa smrtky schádzaju?" Spýtal sa a čakal čo poviem.
Musela som sa zamyslieť no potom mi to trklo.
,,Jasné. Musí tu byť sama smrť. A to by znamenalo...." vystrašene som sa na neho pozrela keď som si to uvedomila.
Mike ma neprerušoval a čakal čo poviem ďalej.
,,...Štyria jazdci apokalypsy." Pozerala som sa pri tom do jeho starých modrých očí.
,,Presne tak." Povedal a oprel sa do kresla.
,,Preto som zavolal všetkých o ktorých viem že by tu mali byť. Je to ich parketa." Dodal.
Winchesterovci.
,,Dobre a čo navrhujete?" Spýtala som sa.
,,Ja?" Začudovane sa na mňa pozrel.
,,Nie maličká ja nič. Ja som celý život lovil potvory ako boli upíry, vlkodlaci alebo shiftery. Od démonov ja dávam ruky preč." Povedal so zdvihnutými rukami akoby sa vzdával.
,,Toto musíte vyriešiť vy spoločne." Dodal a ja som sa stavala na odchod.
,,Držím palce Liv." Povedal keď za mnou zatváral dvere. Ja som len bez slova odišla a nastúpila do auta.
To nemohla byť pravda. Tak som sa snažila vyhýbať prípadom kde by som ich mohla stretnúť a nakoniec s nimi budem musieť spolupracovať na tomto. Ale tento je iný. Je nebezpečnejši. Keď som sa tak nad tým zamýšľala nechápala som ako môžu byť jazdci tu keď je Lucifer zatvorený a tak som sa vydala za Crowleym. Bol na zemi no bol veľmi ďaleko od tohto miesta a tak som sa pobrala naspäť do motela aby som tam nechala Dodgea a letela za ním.

Keď som tam prišla impala tam už nebola. Našťastie. Pomyslela som si.
Vypla som motor a zamkla ho.
Na chvíľu som zatvorila oči a predstavila si miesto kde je práve teraz Crowley. Našťastie bol sám niekde v kaviarni.
Zjavila som sa teda sediac na stoličke oproti nemu. Vyľakane sa na mňa pozrel.
,,Pre pána boha Liv." Chytil sa jednou rukou za srdce a druhou položil šálku naspäť na stôl.
,,Čo chceš?" Spýtal sa celkom namosúrene.
,,Aj ja ťa rada vidím Crowley." Usmiala som sa.
,,Veď áno áno." Prekrútil očami.
Odkedy som sa nestretávala ani s Bobbym sme sa s Crowleym dosť zblížili. Aj keď to bol démon nebol až taký zlý.
,,Čo vieš o jazdcoch?" Spýtala som sa ho priamo.
,,O akých jazdcoch?" Nechápal čo sa ho pýtam.
,,Pane bože Crowley. O jazdcoh apokalypsy."
,,Čo by s nimi malo byť. Sú v pekle pri Lucykovi tam kde majú byť." Povedal a s kľudom angličana si odpil z kávy.
,,No asi niesu keď sa teraz v jednom meste zhromažďujú smrtky." Oznámila som mu a prekrížila si ruky na hrudi.
Crowley sa skoro zadusil keď si uvedomil čo som mu povedala.
,,To nieje možné." Povedal a postavil sa zo stoličky. ,,Idem to skontrolovať. Dám ti vedieť." Dodal a zmizol.
Ja som sa potom tiež pobrala preč.

Letela som naspäť do motela. Pristála som na chodníku pred mojou izbou. Stiahla krídla a všimla si dvoch mužov v oblekoch. Chvíľu mi trvalo kým som ich spoznala. Boli to Dean a Sam.
Stáli sme oproti sebe vzdialení asi 10 metrov. Pozerala som sa na Deana a on sa pozeral na mňa. Akoby sme obidvaja nechceli uveriť tomu čo vidíme. Mala som chuť sa k nemu rozbehnúť. Tak dlho som ho nevidela, nedržala a necítila jeho vôňu. No vedela som že nemôžem a tak som tam len tak ďalej stála a čakala čo sa bude diať.