Blossom with Grace 2

The priest

Keď sme po pár minútach zastali pred domom Rosa a jeho skupiny, vyšla som na prvý schod a otočila sa smerom k ostatným.
,,Počúvajte!" Upriamila som ich pozornosť na seba. ,,Dnu pôjdeme len ja, Dean a John. Vy ostatní sa roztrúste okolo domu a dávajte pozor keby nám vojna chcela zdrhnúť." Dodala som a všetci prikývli. Pomaly sa odobrali preč a pred domom sme zostali len my traja.
Podišla som k dverám, opatrne som chytila kľučku a potlačila dvere dovnútra. Vošli sme a prešli až do obývacej izby kde v jednom kresle sedel Ros a na pohovke stále sedela tá žena so svojim synom v náruči a kňaz tesne vedľa nich.
Všetci zdvihli pohľad hneď ako sme sa ukázali až na tú ženu. Musela byť stále v poriadnom šoku. Pohľad kňaza však stále ulpel na mne a bol rovnako slizký a nepríjemný.
Ros sa postavil a podišiel k nám. Pozrel sa do očí svojmu bratovi a objal ho.
,,Som rád že ste v poriadku." Začal s úsmevom no potom zvážnel. ,,Tak načo ste prišli?" Spýtal sa.
Dean sa už chystal niečo povedať no ja som ho predbehla.
,,Chytte kňaza." Pošepkala som. ,,Kňaz je Vojna." S vážnym pohľadom som hľadela na Rosa. Cítila som zmätené pohľady chlapcov na svojom tele.
,,Nechcite mi povedať že ste si to nevšimli. Tie pohľady a prehnaný záujem o mňa keď som povedala že som nefilim." Začala som vysvetľovať.
,,Nefilim v biblii nieje. Kňazi v to neveria, nevedia o nás.."
Videla som ako to všetkým docvaklo. Bez ďalších slov sa ako výchor prihnali ku kňazovi, ktorého chytili a priviazali k stoličke.
,,Čo čo to robíte?" Zmätene sa pozeral po miestnosti a jeho pohľad preskakoval po každom z nás.
Ja som si zastala tesne pred neho.
,,Noták koniec hry." Výťazoslávne som poznamenala. ,,Vieme že si to ty Vojna." Blažene som sa usmiala no on sa stále zmätene pozeral najprv na mňa a potom na Rosa ktorý stál vedľa mňa. Až teraz som si všimla aký strach má v očiach ten muž. Pohľad mi skĺzol z jeho tváre na jeho ruky ktorými pevne zvieral stoličku a vtedy mi došlo že som to posrala. Žiadne prstene. Toto nebola Vojna.

Vtom sa za mnou ozval hurónsky smiech. ,,Skoro milý nefilim ale iba skoro." Ozval sa mužský hlas za mnou a rezonoval mi v hlave ešte pár chvíľ kým som sa otočila aby som vedela komu hlas patrí.
Za mnou stála žena. Tá ktorá ešte pred pár minútami obímala svojho syna. Pohľad mi intuitívne prešiel na sedačku kde ležalo mrtvé telo chlapčeka. Zmocnil sa ma hnev a smútok zároveň. Otočila som sa naspäť k žene ktorá stále stála na tom istom mieste. Uprene som na ňu hľadela keď sa mi začala meniť pred očami. Zo ženy v ošúchaných šatách sa razom stal muž v strednom veku oblečený v uhladenom tmavomodrom obleku s bielou košeľou a lakovkami. Pozrel sa na mňa a s úškrnom povedal. ,,Dobrý pokus Liv ale prehrala si. Je čas aby som išiel robiť chaos niekam inam." Zasmial sa, zvrtol sa na päte a vybral sa k dverám.
Nemohla som to tak nechať a zlosť vo mne narastala. Moja ruka vystrelila, natiahla sa predomňa smerom k dverám. S Grace sme si už rozumeli viac a tak hneď ako som to urobila sa na dverách zjavila pečať. Za rok a pol som sa naučila tucty pečatí, ktoré dokážu udržať aj toho najhoršieho démona a dokonca aj samotného jazdca.
Ruka mi klesla naspäť k telu. Cítila som udivené pohľady Sama a Deana. To ste ma nevideli v plnej akcii chlapci pomyslela som si.
Vojna sa s povzdychnutím otočila naspäť k nám.
,,Ešte nieje čas ísť." Poznamenala som s podobným úškrnom ako mal doteraz na tvári on.
,,Toto neskončí dobre." Zasmiala sa vojna a pohybom tuky zhodila chlapcov na zem až k stene za nimi. No ja som tam stála pevne prikovaná nohami na zemi.
,,Máš pravdu...ale pre teba." Povedala som a v tom sa ma plne zmocnila grace. Zaliala celé moje tele. Cítila som ako mi pod ňou brnia končeky prstov. Milovala som ten opojný pocit moci. A ešte viac sa mi páčil ten vystrašený pohľad Vojny. Vedel že nemá šancu.

Rýchlo som so spoza opasku vytiahla angelblade a vrhla sa po ňom..vedela som že ju neviem zabiť ale o to mi ani nešlo. Chvíľu sme sa doťahovali kým som nedostala vhodnú príležitosť. Stačilo málinko odpútať jej pozornosť a jedným švihom noža som Vojne odťala ruku aj s prsteňom. Hneď ako dopadla na zem som ju kopla smerom k chlapcom. Ten vydesený Samov pohľad bol na nezaplatenie.
Otočila som sa naspäť k Vojne ktorá ležala na zemi. Potom som sa pozrela na dvere a zlomila na nich pečať.
,,Toto oľutujete."
To boli posledné slová Vojny predtým ako sa vyparila.

Vyčerpaná som podišla naspäť k chalanom. Pozrela som sa na Sama ktorý znechutene držal odrezanú ruku a sťahoval prsteň z jedného prstu. Uškrnula som sa a pozrela na kňaza stále sediaceho na stoličke so zaviazanými rukami. Podišla som teda k nemu a angelbladom som začala prerezavať laná.
,,Chcem sa vám ospravedlniť." Povedala som keď som prerezala posledné a on sa pomaly zdvihol zo stoličky a pozrel na mňa.
,,Mrzí ma že som vás neprávom obvinila. To ten vaš prehnaný záujem o mňa. Viete myslela som si že kňazi nevedia alebo neveria na nefilimoch." Poznamenala som a zasmiala sa.
,,Žijem s lovcami celý život. Verím na rôzne veci o ktorých sa v biblii nepíše." Povedal kňaz a tiež sa zasmial. Bola som rada že sa nehnevá. Nechcela som si robiť neprijateľov a už vôbec nie u duchovných.

Rozlúčili sme sa a spolu s Deanom a Samom sme sa vybrali k autám. Obidvaja boli vysmiatý od ucha k uchu a celou cestou si doberali jeden druhého. Ja som sa len uškŕňala popod nos.
,,Viete že sme ešte nevyhrali však?" Poznamenala som keď som prišla k svojmu autu.
,,Toto bol len jede...ešte nás čakajú ďalší traja a oveľa ťažšie oriešky ako bola vojna." Dodala som.
,,Bože ty vieš naozaj pokaziť dobrú náladu Liv." Smutne poznamenal Sam načo sme všetci reagovali smiechom. Potom sme nasadli do aut a pobrali sa naspäť do motela. Bolo už neskoro nato aby sme hľadali ďalší prsteň a predsa len sa hovorí ráno múdrejšie večera.

Bola som vo svojej motelovej izbe a prehľadávala web či nenájdem niečo zaujímave čoho by sme sa mohli chytiť no nič som nenašla. Žiadne zvláštnosti ani udalosti ktoré by poukazovali na prítomnosť ďalšieho jazdca. Bola som frustrovaná. Spať som nemohla, grace ma udržiavala v bdelosti a napätí. Zlostne som zaklapla svoj laptop a postavila sa od stola. Hodila som si cez odhalené ramená deku a vybrala sa k dverám. Môj cieľ bol automat na cocacolu pár izieb od tej mojej. Potichu som otvorila aby som náhodou nevystrašila chlapcov odvedľa a pomaly prešla k automatu. Hodila som do neho drobné a s obrovským rachotom mi vydal plechovku coly ktorú som si s potešením zobrala. Keď som sa narovnala celým telom mi myklo od ľaku. Vedľa mňa som spozorovala mužskú postavu a už by som sa bola zahnala keby som si nevšimla že je to Dean.
,,Vieš ako si ma vystrašil?!" Zamračía som sa na neho s rukou stále na mojej hrudi. Srdce mi bilo ako o život a nezdalo sa žeby chcelo prestať.
,,Prepáč." Usmial sa. ,,Nechcel som ťa vystrašiť." Zrak sklonil k svojim topánkam.
,,Myslel som si..no..počul som ťa výjsť a napadlo mi že by sme sa mohli porozprávať." Pozrel sa na mňa a moje kútiky úst sa trhli do úsmevu pri myšlienke nato aký je nervózny.
,,Tak ako prvýkrát? Pri automate na colu?" Zasmiala som sa.
,,Áno presne ako prvýkrát." Dodal.