Osudy rodu Rexregnonov 2-diel: Tajomstvo dračieho rodu

18. Divý les

Muselo byť skoréráno pretože sa slnko ešte neodlepilo od obzoru. Pomaly som sa posadil snažilsom sa dať si dokopy čo som dnes v noci zistil. Vidím že Fialový oheň chceaby som dovolil povstaniu Valroga. No stále nechápem čo to má spoločnés krivou. Veď sa Valrog už Ezementravitenovi pomstil za to ako sak nemu správa. Prečo chce aj zničiť svet? Zvláštne že ma nespálil práve naopak tentoraz somvyplašil ja jeho. Stále nechápem ako som to dokázal. Veď som len spomenul menojeho brata. Naozaj sa ho tak bojí?

,Nie zľakol sa preto lebo som sa po spomenutí môjho mena za tebou znenazdania objavil bez toho aby si si ma všimol." Ozvalo sa mi v mysli. Toto určite patrilo ochrancovi Biengataru. Trocha ma prekvapilo že som ho takým spôsobom privolal ku sebe. Budem si musieť dávať väčší pozor. ,To dúfam. Nebolo to práve vítané prekvapenie. Dávaj si pozor na to čo hovoríš.' Má pravdu musím si na to dávať pozor.

Kým som nad týmto všetkým premýšľal sa už úplne rozodnilo. Nakoniec som rozhodol že skúsim veriť svojmu plameňu. No Ruegonovi radšej nič nepoviem. Teraz je potrebné ako mu darovať svoju šupinu. Pomaly som sa preobliekol. Tentoraz som pre istotu zobral zo sebou aj Fidilis. Ten som zakryl tmavým dlhým plášťom s kapucňou. Oproti svojmu adoptívnemu otcovi viac obľubujem plášte ako kabáty. Po tomto vystrojení som vyšiel z izby. Na chodbe ma už čakal Július. Bol som však rád že sa so mnou prišiel rozlúčiť a popriať mi veľa šťastia. Ja som však vedel že sa možno dnes vidím s ním posledný raz.

„Zdá sa že si už prišiel ako Valroga zastaviť keď ťa vidím tak ustrojeného." Povedal Július a snažil sa aby jeho hlas znel čo najpevnejšie. Ja som len na to prikývol a potľapkal ho po ramene.

„Neboj sa. Urobím všetko pre to aby si bol v bezpečí a s tebou aj celé kráľovstvo." povedal som povzbudivo a potom som opatrne pokračoval „No pre prípad že by sa mi náhodou niečo stalo chcem aby sme porozmýšľali o vytvorení ďalšej časti mesta kde by sa trénovala obrana hradu." Tieto slová ho zaskočili.

„Ale sľúb nám že sa ti nič nestane a že sa nám vrátiš." Povedal rýchlo Július. To druhé som sľúbiť nemohol a tak som čo najpresvedčivejšie povedal

„Neboj sa nič sa mi nestane. Som predsa ochranca tohto ostrova a vaša legenda." A po chvíli som dodal „Je to vážne len pre krajný prípad." Potom som obidvoch objímol a vyrazil som do veže. Kým som vychádzal na strechu hradu premýšľal som nad tým čo ma dnes čaká. Bolo mi trocha ľúto že som im musel klamať. No inak to nešlo. Nechcel som ich zarmútiť. Teraz potrebujem aby mali aspoň tú malú nádej ktorú som im dodal.

Keď som vyšiel na strechu už ma tam čakal Ruegon. Vyzeral nervózne. Trochu sa bál že budeme musieť ísť do najtemnejšieho lesa v celej Etendarii. Zároveň však čakal že prídem s plánom. Ten som našťastie mal.

„Takže už vieš ako sa dostaneme do jaskyne kde sa ukrýva?" povedal Ruegon s nádejou. Skoro úplne som zabudol že mi tiež dokáže čítať myšlienky. Ja som len prikývol a ukázal hore. Drak pochopil a nechal ma nasadnúť. Hneď ako sme sa ocitli na oblohe a ďalej od hradu Ixbrix rýchlo sa spýtal.

„Takže čo si zistil?"

„Mám aj dobrú správu aj zlú. Ktorú chceš počuť?" spýtal som sa opatrne.

„Dobrú"

„Fialový oheň mi pomôže nájsť jaskyňu kde sa ukrýva Vengar." Drak sa nad tým potešil no potom sa zháčil a opatrne sa spýtal

„A tá zlá správa?"

„Našiel si iného draka ktorého myseľ pohltí." Draka táto správa znepokojila.

„Kto to je? Mňa si ochránil Migen odletel. Nemá nikoho iného koho by ti mohol zobrať." Povedal nechápavo.

„Namiesto teba si nakoniec vybral prvého draka s ktorým som sa spriatelil, Tigerona. Už za včas rána musel opustiť horu lebo som už nepočul jeho myšlienky." Povedal som skľúčene. Ruegon sa zarazil. Toto nečakal, podobne ako aj ja. Hneď na to znepokojene povedal:

„Takže dnes sa rozhodne či odvrátime túto hrozbu alebo budeme čeliť najhoršiemu zlu aké tu kedy bolo." Ja som len na to prikývol. Zároveň som sa snažil nemyslieť na to čo som sa rozhodol urobiť. Medzitým sa pred nami začali ukazovať obrysy Divého lesa.

„Kde mám pristáť?" spýtal sa Ruegon. Ja som mu hneď ukázal najsevernejšiu časť lesa. Ruegon zletel tesne predeň. Ja som však z neho nezišiel. Pomaly sme vstúpili do lesa. Po malej chvíli kráčania sme sa ocitli v čistej tme. Svetlo ktoré malo presvitať až na zem končilo pri vrchných konároch.

„Máš nejaký nápad ako sa cezeň dostať až k Vengarovej skrýši?" Ja som sa len usmial a roztvoril ruku. V nej sa mi v tom momente objavil Platén. Jeho svetlo dodalo svetlo do tohto miesta. No ja som cítil že ho trochu ovláda aj Platén. Oheň hneď dodal svetlo do tohto miesta. Stáli sme pri kmeňoch dvoch stromov. Rozkonárovať sa však začali až o pár metrov nad nami. Dráčik bez váhania vyletel a vyrazil pomedzi stromy. Ruegon ho bez váhania nasledoval.

„Máš nejaký plán?" spýtal sa opatrne

„Zachrániť kráľovstvo a zabezpečiť aby mier pretrval." Povedal som. Keď sa na mňa Ruegon nechápavo pozrel rýchlo som dodal „A samozrejme zastaviť Valroga." Už sme išli za Platénom niekoľko hodín. Žiara plameňa osvetľovala skoro každý tmavý kút. Ukázalo sa že napriek tomu že tu nie je svetlo dokázali sa tu ujať rastliny ako paprade a prasličky. Tieto rastliny však dosahovali väčšej výšky a veľkosti ako obyčajné. Niektoré mali aj dva metre. Ako človek by som sa tu určite stratil.

„Neviem či to stihneme zastaviť skôr ako ho Valrog úplne pohltí." Povedal som opatrne.

„Musíme len dúfať." Skúsil navodiť povzbudivú reč Ruegon. „Ak sa to nepodarí tebe tak nikomu."

„Vďaka Ruegon, si najlepším bratom akého som kedy mohol mať." Povedal som pokojne. Drak sa usmial a povedal opatrne

„Nie ty si najlepším bratom akého môžem mať, Fuegon."

Ja som sa usmial. No potom som si spomenul na to že budem minimálne sto rokov uväznený v kameni. A všetci si budú myslieť že som tu zahynul. Najväčšiu bolesť by som však spôsobil práve Ruegonovi. Vtedy som si spomenul na to čo mi povedal fialový plameň. Za malú chvíľu sa Platén zastavil a povedal.

„Už sme blízko. Za chvíľu dorazíme na miesto." Keď som to počul vedel som že toto je moja posledná šanca sa o to pokúsiť. Preto som zoskočil s Ruegona a pi zoskoku som pomyslel na svoju dračiu podobu. Za malú chvíľu som sa premenil na draka. Ruegon na mňa nechápavo pozrel.

„Prečo si sa premenil?" spýtal sa nechápavo.

„Chcem ti niečo podarovať." Povedal som a strhol som si jednu šupinu s hlavy a dal ju Ruegonovi Ten si ju inštinktívne dal na svoje čelo. Hneď potom som sa zmenil späť na človeka a znova nasadol na Ruegona.

Hneď potom sme pokračovali ďalej. A naozaj za malú chvíľku sa pred nami objavilo pohorie Divých hôr. Bolo veľmi strmé takže sa tu mohla hocikde vytvoriť jaskyňa. Pred nami do tohto pohoria vrastala stará vŕba. Keď Ruegon odhrnul jej dlhé konáre padajúce na zem objavil sa tmavý vchod. Platén sa mi ihneď vrátil do ruky a zmenil sa na plameň.

„Sme tu." Povedal som opatrne.