Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Polnočný sľub

Bola temná hlboká noc. Na mieste, kde človek nebol schopný uvidieť čo i len špičku nosa, stálo dievča. Vlasy jej viali vo vetre a mráz jej štípal jej už dávno červenkasté líca, ktoré mala zmáčané od krvi. Tej noci sa jej prelialo toľko, že už ani ona sama nevedela, či je jej alebo niekoho iného.

Z lesa bolo počuť zavíjanie vlkov, no dievča to nijako nevystrašilo. Brala to, čo malo prísť, ako samozrejmosť.

Stretnutie, na ktoré tu čakala, malo rozhodnúť o jej živote a o živote v jej lone. To, čo už pomaly rástlo, malo byť miešancom človeka a niečoho, čo ani presne nevedela čo je.

Jediné čo vedela bolo, že to malé ochráni pred zlom, ktoré bolo na tomto svete. Aj keby jej smrť bola istá, to malé umrieť nesmie. Pre ňu bolo nádejou na lepšiu budúcnosť medzi všetkými rasami.

Pozrela sa z kopca smerom k neďalekému potoku, ktorý pretekal cez tunajší les. Odrážalo sa v ňom slabé svetlo mesiaca, ktoré bolo aj tak z väčšej časti zahalené mrakmi. Počasie bolo tejto noci naozaj pochmúrne.

„Som prekvapený, že si naozaj došla,“ ozval sa nakoniec za ňou hlas, sprevádzaný praskaním vetvičiek a listov.

Osoba, na ktorú tu čakala a vôbec sa na ňu netešila, dorazila. Nevedela, čo od nej čakať, ale jej hrdosť jej nedovoľovala, aby porušila sľub daný jej rodinou a znečistila pamiatku svojej matky.

Sľub rodiny, ktorý práve rozhodoval o dvoch životoch, náležal práve tejto osobe, ktorá sršala aroganciou a egoizmom.

„Aj keby som nechcela, nemala som na výber,“ otočila sa nakoniec smerom od lesa a jej pohľad padol na tvár osoby, ktorú zo srdca neznášala.

Rodina tohto muža mala v hrsti ich životy už od nepamäti. Brali ich skôr ako hračky pre vlastné potešenie, než ľudskú bytosť s citmi.

City. Ach, áno. City, ktoré jej rodina nepociťovala už po generácie, nakoniec vzplanuli v jej srdci a prišli jej osudnými. Teraz už iba čakala na verditkt tohto muža a bola ochotná bojovať voči rozsudku smrti.

Zároveň však bola pripravená čeliť smrti, ktorú už aj tak mala celý svoj čas na jazyku. Po celú dobu, čo si pamätala a čo jej bilo srdce, bojovala o svoj holý život. Avšak tentokrát už nešlo iba o ňu. Išlo o lepšiu budúcnosť pre budúce generácie.

„Si naozaj nedočkavá uzrieť svoju smrť.“ Táto veta, hoci spočinula na mužových perách, vedela že ešte nie je konečná. Márnosť tohto muža bola hádam väčšia, než akéhokoľvek iného jeho predka.

Dievča, z ktorého sa už v podstate stala mladá žena, stisla ručku svojej dýky pevnejšie, pripravená hocikedy zaútočiť.

„Posledné slovo neznamená naplnenie toho slova,“ vyhlásila svoje presvedčenie do tmy smerom k mužovi a svojej budúcnosti.

Muž, ktorý sem prišiel s jasným cieľom, sa iba utvrdil vo svojej mienke. Toto dievča a to stvorenie čo nosila pod srdcom nepobaví len jeho, no aj ďalšiu generáciu. Ich rodina, ktorá sa dala považovať skôr za démonov než ľudské bytosti, tak späčatila osud dvoch rodov, ktorá mala vyvrcholiť o generácie neskôr.

________________________________
Úprimne povedané, neviem čo mi to zase napadlo, avšak moja nespavosť robí s mojou mysľou občas divy.

Rovnako ako tento krátky príbeh, ktorý sa ani poriadne ešte nedá nazvať príbehom, tak aj ostatné časti budú mať nejakú hlavnú myšlienku toho deja, ktorá by v skutočnom príbehu bola iba, pravdepodobne, vedľajšia zápletka.

Preto, prosím neočakávajte, že budú vychádzať časti nejako pravidelne či dokonca často. Moja myseľ poväčšinou začne tvoriť až vtedy, keď už zvyšok môjho tela by najradšej vypol a oddychoval, avšak nejakým spôsobom prekonám potrebu spánku.

Samozrejme budem rada za všetky ohlasy a spätnú väzbu.