Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Ulička

Padal dážď. Ulice zívali prázdnotou. Rodiny s deťmi sa schovávali v teple svojich domovov a venovali sa sebe navzájom.

Kde-tu bola zapnutá telka, inde zase hrala celá rodina nejakú hru, ktorú našli zaprášenú na povale svojich domov. Nakoľko sa voda z temnej oblohy iba liala, bola najlepšia príležitosť vytiahnuť zaprášené krabice a objaviť dávno zabudnuté hračky.

Výnimkou nebola ani mladá žena. Blondína. Mala na sebe kožené čižmy po kolená, krátku čiernu minisukňu, biele upnuté tielko a čiernu koženku proti chladu. Vytiahla zo svojej povaly krabicu, ktorú mala určenú presne pre takéto upršané dni, kedy sa voda valila cez ulice a nebolo možné sa nikam dostať.

Vlasy už mala úplne mokré. Vlastne celá bola mokrá. Jej chudá postava v tej tme pôsobila strašidelne, avšak ju to vôbec netrápilo. Vošla do jednej zo zašitých uličiek, položila krabicu na zem, otvorila ju a čakala.

Práve v tej dobe prechádzal okolo mladý muž. Vysokoškolák. Mohol mať tak dvadsaťpäť rokov. Cez rameno mal prehodenú igelitku s krabičkami. Pravdepodobne lieky.

"Kurva," zanadával si. Práve odišiel jeden z mála autobusov, ktoré ešte premávali. Bolo otázne, kedy a či vôbec pôjde ešte v ten deň ďalší.

Pre ženu to bola výhoda. Mohla prísť za ním. Išla po tichu, nečujne. Až keď bola u mladého muža, zakašľala. Položila svoju ľavú ruku na jeho rameno.

Muž sa obhliadol. "Ježiši," zľakol sa neznámej ženy. "Mohli by ste nestrašiť ľudí?"

Žena sa zasmiala. Bolo to dlho, čo videla tak mladú tvár. Živú, plnú farby a pocitov.

"Nemala som to v pláne," potľapkala ho pravou rukou, "len som vám chcela dať vedieť, že tu neďaleko sa dá schovať a zároveň budete mať aj pekný výhľad na zastávku."

Muža to potešilo. "Vážne? To je super," usmial sa na ženu, "rád pôjdem za vami."

Ženu to potešilo. Na tvári sa jej vyčaril úsmev a vzala ho za jeho ľavú ruku. Ťahala ho smerom ku svojej krabici.

Vtiahla ho do uličky, úplne do zadu. Mužova myseľ, zastretá predstavou sucha a tepla, neriešila, že práve sa dostal do rúk diabla. Lebo práve to táto žena bola.

"Počkajte minútku, potrebujem si ešte pre niečo odbehnúť," povedala mu žena a nechala ho stáť pred starými rozpadnutými dverami.

Za krátku chvíľu sa vrátila. V rukách mala nejaký predmet. Mužovi sa zazdalo, že by to mohol byť kľúč. V tom daždi videl rozmazane. Nevedel zaostriť.

Ešte v tej hodine sa uličkou rozlial krik. Do domov, cez padajúce kvapky dažďa nečujný. Krv, ktorá sa tam preliala, ešte v ten deň odplavila dažďová voda.

Telo muža a ani ženy sa nikdy nenašlo. Ale zostali tam. Zostali v uličke čakajúc na ďalšiu chladnokrvnú vraždu.

_________________________________
Budeme sa tváriť, že som na hodine namiesto matematiky nerobila niečo úplne iné, čo s ňou nemá ani ň spoločné.