Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Spln mesiaca

Mladé dievča v červených šatách s minisukňou, čiernych lodičkách a čiernou vybíjanou kabelkou, kráčalo po temnej ulici. Ani nie pred piatimi minútami sa ešte vŕtila v dave ľudí a obtierala sa o mužské telá.

Lenže potom to prišlo. Ten známy pocit, že sa deje niečo zlé.

Pred očami sa jej zatmelo a v nose ju šteklil kovový zápach krvi. Útok.

Niečo zase útočilo a tentokrát si to vybralo za obeť človeka. Nemohla viacej otáľať. Musela konať. Preto sa aj potajomky vykradla preč, aby si ju nevšimol nejaký náhodný balič ženských.

Prešla už zopár ulíc, no nevedela zistiť presný smer, ktorým by sa mala vydať. Pravdepodobne to už o nej vie a snaží sa ju to zmiasť.

Z ničoho nič započula podivné skučanie a následné zavytie. Po chrbte jej prebehol mráz a chlpy na rukách sa jej postavili od strachu. Zreničky sa jej zúžili hrôzou, ktorú pred sebou videla.

Na zemi ležal človek. Jeho vnútornosti mohla vidieť všade naokolo. Ak by spravila čo i len jeden krok, počula by a cítila, ako by jej opätky zmáčala ešte stále čerstvá zapáchajúca krv.

Rozhodla sa, že pomaly vytiahne svoju malú príručnú striebornú dýku, posvätenú vo Vatikáne pred troma rokmi, kedy si zohnala kompletnú výbavu na lov.

Len čo pohla zipsom, pred ňou, medzi obrovskými budovami prebehol tieň. Preglgla na sucho. Dúfala, že sa s touto príšerou nebude musieť tak skoro stretnúť.

Len čo sa jej konečne podarilo vytiahnuť dýku, za sebou počula ťažký dych. Pomalými krokmi sa otočila k stvoreniu, ktoré tu vyčíňalo.

Dlhé laby boli potriesnené krvou. Medzi zubami tvora mohla vo svite mesiaca vidieť kúsky čohosi z toho nebohého roztrhaného človeka. Hnedá až čierna srsť sa leskla.

Pozrela na mesiac. Konečne si uvedomila, čo sa deje. Mala byť opatrnejšia a nestala by sa takáto nehoda. Mohla len dúfať, že táto noc neskončí tragicky aj pre ňu.

Spln. Mesiac jej prezradil, čo sa deje.

To, čo pred ňou stálo, to, čo roztrhalo tohto človeka, to, čomu sa vkradla do mysle a teraz sa jej pozeralo do očí, nebolo nič iné ako lykantrop.

Stvorenie ľudského pôvodu prekliate mesiacom na večné veky. Nútené sa premieňať každý mesiac a zabíjať jeho niekedy vlastný druh.

Dievča, zmeravené strachom, sa pomaly spamätávalo. Musela bojovať. Nemohla sa nechať zabiť a utiecť by nebola schopná.

Stvorenie sa postavilo na zadné nohy a pomalým krokom začalo okolo nej krúžiť. Ani jeden z nich nepretrhával očný kontakt.

Stvorenie zavrčalo, hodilo sa na predné laby a zaútočilo. Dievča nemalo na výber a pustilo sa do brutálneho boja za svitu démonického mesiaca.

________________________________

Mohla mi tu táto poviedka stáť pár mesiacov? Úplne som zabudla na to ju zverejniť. Ale tak už ju k vám posielam.

Tiež už mám predstavu o ďalšej poviedke. Takže tešte sa a dúfajte, že na ňu tiež potom nezabudnem xD.