Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Maska

V jednom z najznámejších miest Európy sa konala čierna dražba. Išlo o dražbu na čiernom trhu, ktorej sa mohli zúčastniť iba pozvaní hostia. Nakoľko išlo o najväčšie poklady sveta, bolo samozrejmosťou, že jej účastníkmi boli iba tí najbohatší ľudia a mafiáni celého sveta.

Mladý chlapec, Talian, s olivovo-lesklou pokožkou, prišiel zastupovať svojho otca, ktorý bol práve obchodne niekde mimo a nemohol sa zúčastniť. Dôvodom bola nádherná biela maska, o ktorej sa hovorilo, že ju vyrobili na Mayskom území. Išlo teda o historický kúsok.

Ako jeden z najlepších produktov daného večera, bolo iba prirodzené, že sa dražila medzi poslednými cenami. Bol o ňu neskutočný záujem, avšak mladému chlapcovi sa ju nakoniec podarilo získať a vziať si ju.

Práve sedel na hoteli a držal ju v rukách. Bola nádherná. Vraj bola darom od bohov Mayskému národu a teraz tento dar mohol on držať v rukách. Prevrátil ju tak, aby sa na ňu pozeral z vnútornej strany.

Zober si ma, nasaď si ma, začala mu šepkať maska. Si ten, na ktorého som dlho čakala.

Chlapec sa zarazil. Prišlo mu divné, aby s ním mohla maska komunikovať. Predsa len to bol neživý predmet.

Neboj sa. Ty si ten, ktorý si ma má nasadiť. Si ten, ktorý má moc. Ja ti s ňou pomôžem.

Jeho najväčšou túžbou bolo mať moc. Vedieť svojmu otcovi dokázať, že je už dospelým a že by zvládol si dokonca podmaniť celý svet. On mu však neveril. Avšak pri pohľade na tú masku vedel, že má pravdu. On je tým, kto ju má nosiť!

Pozeral sa cez diery pre oči na maske. Mohol vidieť, ako ho jeho otec uznáva. Začal si ju pomaly prikladať na tvár. Padla mu ako uliata. Akoby naozaj bola stvorená pre neho.

V jeho očiach sa zablysklo. Bielka zmenili farbu na čiernu. Rozbehol sa von z hotela.

„Nie! To nie je pravda!" začal vrieskať na celú ulicu.

Si nič. Si nikto. Si slaboch, ozývalo sa mu v hlave. Si ten, kto zabil a si ten kto zabije.

Jeden hlas mu v hlave kričal cez druhý. Tie zvuky boli príliš hlasné. Tak hlasné, že už nedokázal počuť sám seba. Utekal v snahe dostať sa od tých hlasov, lenže nech utekal kamkoľvek, stále ho prenasledovali.

„Už dosť! Už stačí!" vrieskal. Ľudia na ulici utekali preč. Auta na cestách zastavovali a narážali jeden do druhého v snahe nezraziť človeka.

Človeka, ktorý utekal pred hlasmi v svojej hlave. Ktorý vyzeral, že sa pomiatol. Blázon, ktorý mal na sebe čudesnú bielu masku. Nik mu nevidel do tváre. Nakoniec ten úbohý človek skočil do rieky a jej prúd vzal jeho telo.

O pár dní sa niekoľko kilometrov za mestom našlo jeho telo. Dôkaz o tom, že išlo o mladého syna známeho milionára potvrdili iba výsledky testov DNA. Bolo to preto, pretože telo, ktoré vylovili nemalo tvár. Bola vyžraná priamo z tela.

Tá maska, mu ju zožrala, zatiaľ čo on sa topil. Tá maska nikdy nemala padnúť do rúk mladého človeka a byť priložená ku tvári. Bolo to monštrum odeté ako historický cenná vec! A teraz?

Teraz zožrala tvár mladého človeka a bola nevedno kde. Nikto nemal poňatia, u koho sa nájde nabudúce.

Alebo skôr kto bude jej ďalšou obeťou.