Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Nočná mora

Mladé dievča, ktoré už skoro mesiac ponocovalo a malo maximálne pár hodín spánku denne, sa opieralo o svoju ruku. V druhej držalo kelímok s kávou z automatu, ktorý sa nachádzal v ich internáte na treťom poschodí.

Hoci sa veľmi snažilo učiť na zápočty, slová mu už iba plávali pred očami a skoro vôbec nevnímalo ich význam.

Daň, clo, tuzemec... Tak jasné slová a predsa už strácali význam.

"Štátny rozpočet vypracúva Ministerstvo financií," opakovalo si nahlas. Najprv vo vete, následne každé slovo samostatne.

Položilo kelímok na stôl a pretrela si oči prstami. Chcelo spať. Spánková deprivácia neprospievala ani jemu, ani jeho pamäti. Avšak potrebovalo sa dnes naučiť ešte 3 strany, aby stíhalo svoj učebný rozvrh. Ľutovalo, že sa neučilo v priebehu roka.

Chcelo sa opäť napiť kávy, avšak držala už iba prázdny kelímok. Nevedelo, kedy ju dopilo, avšak vedelo, že bude potrebovať ďalšiu. Na izbe bolo samé. Jeho spolubývajúca išla na pár dní domov, nakoľko mala niekoľko voľných dní.

Vstalo zo stoličky a vybralo sa na chodbu, aby mohlo zísť o poschodie nižšie. Privrelo za sebou dvere a vybralo sa ku schodom. Do nosa mu udrel čudesný zápach.

Zápach síri a hniloby.

Ich internát, hoci už bol starší, bol udržiavaný a čistý. Študenti udržiavali svoje izby a ich okolie čisté. Dokonca aj na vrátnici, žiaci, ktorý mali v daný večer službu, ju opúšťali upratanú, čistú. Preto to bolo pre dievča zvláštne.

Začalo pomaly kráčať po schodoch smerom na tretie poschodie. V celej budove bolo mŕtvolné ticho. Jediné, čo mohlo počuť z tretieho poschodia, bol spustený automat a ťažké prerývané dýchanie zmiešané s vrčaním.

Tie zvuky naháňali dievčaťu zimomriavky. Avšak bolo zvedavá. Chcelo vedieť, že ak nastane nejaký problém, ktorý zo spolužiakov za to mohol. Pre prípad, ak by opäť nejaký opitý študent robil bordel, rozhodlo sa pomôcť.

Občas sa tak stávalo, že študenti to pri skúškovom období prehnali s alkoholom. Raz za čas to riešila polícia, ale nebolo to nič veľké. Väčšinou len zničenie internátneho majetku.

Na telefóne si pre istotu naťukalo všeobecné číslo na všetky záchranné služby – 112. Pomaly zišlo aj posledný schod a nakuklo spoza rohu do chodby. Zápach síry bol silnejší, no tentokrát zmiešaný s vôňou rozliatej kávy na podlahe.

Lenže nebolo nikde nikoho vidieť.

Zvuky ustáli. Dievča z toho malo čudný pocit. Išlo bližšie k automatu a okrem rozliatej kávy si začalo všímať kusy čohosi, čo až príliš nápadne pripomínalo ľudské mäso. Rozhodla sa vytočiť číslo naťukané na displeji.

„Dobrý deň, dovolali ste sa linku čísla sto dvanásť. Ako vám vieme pomôcť?" ozvalo sa z telefónu.

„Chcela by som nahlásiť..." kým dievča stihlo dokončiť, niečo ju potiahlo za nohy. Zvriesklo. Mobil jej vypadol z ruky. Bolestným spôsobom sa jej podarilo otočiť, aby uvidela svojho útočníka, lenže to, čo uvidela, ju vydesilo natoľko, že nebola schopná myslieť. Nebola schopná vnímať okolie od bolesti, ktorú pocítila, keď sa jej to stvorenie zahryzlo do ramena.

Bolo tak podobné človeku, a predsa tak divé, tak hrozivé, tak... neľudské. Posledné, čo dievča uvidelo, čo ju pripravilo o posledný kúsok života, boli zuby... Nie, nie zuby. Boli to ostré tesáky podobné ľudským zubom. Tie sa do nej zahryzli a odtrhli jej hlavu od tela.

Na ďalší deň, jediné, čo polícia našla, bol pohodený telefón, z ktorého dievča volalo na linku čísla 112. Lenže keď sa opýtali ľudí, čo boli v tú noc na internáte, čo sa stalo, všetci tvrdili, že to dievča nikdy nevideli.

---------------------------------------------------------------------------

Opäť po dlhšej dobe nová časť - nový príbeh. Tentokrát, je za ohavnými udalosťami ghoul (ak to náhodou niekomu nedošlo).

Ak to čítate večer, dúfam, že vám to prinieslo dostatočné zimomriavky, aby vás to aspoň trochu vydesilo, ale zároveň, aby vám to neprinieslo nočné mory rovnako, ako nesie príbeh názov.

Veľmi rada si tiež prečítam spätnú väzbu, takže sa nebojte komentovať. Ja nehryziem, nie som ghoul.