Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Vlak spriaznených duší

Existuje jedna povera o vlaku, ktorý vás donesie za vašou spriaznenou dušou. Nevie sa, kde sa presne objavuje, ale podľa povery ho viete zastihnúť v čase okolo pol piatej ráno počas bezmesačnej noci.

Ja vám teraz však rozpoviem skutočný príbeh, ktorý stojí za týmto príbehom. Ten však nie je až taký ružový.

Bolo to začiatkom dvadsiateho prvého storočia, kedy sa mladý chlapec rozhodol túto historku preveriť. Dôvod bol prostý, no nie práve najkrajší.

V škole ho veľmi nemali radi a nepatril ani medzi najkrajších. Dosť sa mu vysmievali. Prevažne dievčatá. Preto sa rozhodol, že nájde svoju spriaznenú dušu. V tom čase sa dosť rozprávalo o vlaku, ktorý vás za ňou môže dostať a on sa rozhodol to vyskúšať.

V noci potajomky utiekol z domu. Túlal sa po železnici a čakal. Keď už sa zdalo, že je to naozaj všetko iba povera, začul trúbenie. Znenazdajky sa objavil vlak a zastavil. Bolo 4:40. Mal posledných pár minút zmeniť svoj život. Rozhodol sa to risknúť.

Vo vlaku si sadol do prázdneho kupé a čakal. Po nejakej chvíli prišiel vlakvedúci. „Jeden lístok ja za päť," povedal. Chlapec vytiahol peňaženku a podal mužovi bankovku s hodnotou, ktorú si vypýtal. Ten si ju prezrel a opovrhujúco povedal: „Lístok je jednosmerný, užite si cestu."

Chlapcovi sa zdal divný, no rozhodol sa to neriešiť. Spohodlnil sa na svojom mieste a čakal. Všimol si, že za cestu nastúpilo ešte niekoľko cestujúcich, avšak nikto si k nemu neprisadol. Muselo to mať niečo spoločné s týmto vlakom.

Po niekoľkých hodinách konečne vlak zastavil. „Sme na konečnej, poprosíme všetkých cestujúcich aby vystúpili. Dúfame, že ste si cestu užili. Vonku vás budú čakať vaše spriaznené duše. Ďakujeme, že ste si vybrali našu spoločnosť. Dovidenia."

Ľudia začali vystupovať a rovnako tak spravil aj chlapec. Keď vyšiel von z vlaku, mohol vidieť pred sebou spustošenú krajinu. Bolo tam horúco. Začal sa potiť. Za pár minút mal premočené celé tričko.

Ľudia pomaly odchádzali. Nakoniec prišiel rad aj na neho. Objavilo sa pred ním pekné dievča. Malo svetloružovú pleť, dlhé čierne vlasy, v ktorých sa schovávali malé červené rohy a na sebe malo čiernu tuniku.

„Poď za mnou," povedala nádherným hlasom. Mal pocit, že by urobil každú jednu vec, ktorú mu rozkáže. Nasledoval ju.

Prišli do nejakej budovy a zaviedla ho do jednej z izieb. „Vyzleč sa," rozkázala mu a on tak urobil. Stiahol zo seba prepotené tričko. To ďalej nasledovalo aj oblečenie na spodnej časti tela.

„Ľahni si na posteľ," povedalo mu opäť dievča a on tak urobil. Dievča si na neho sadlo obkročmo. Noc bola dlhá. Dievča sa na ňom pohybovalo a on stihol niekoľkokrát vyvrcholiť. Nevládal už.

„Stačí, prosím," začal vzlykať. Dievča však neprestávalo. Ba naopak. Vytiahlo ešte nejaké hračky. Nekonečné dráždenie mu už dávno nespôsobovalo slasť. Bola to už iba bolesť a začínajúca beznádej.

Keď chlapec chcel dievča od seba odhodiť, nedalo sa. Jeho ruky boli priviazané k okrajom postele a rovnako tak aj nohy.

„Vyzeráš chutnučko," zašepkalo mu dievča do ucha. „Čo keby som ťa aj ochutnala? Tvoja krv vonia sladko." Chlapcovi prebehol po celom tele mráz. Už to nebol ten melodický hlas, ktorý by ho donútil urobiť hocičo.

A pred ním už nebolo to nádherné dievča, ktoré ho vzalo sem za ruku.