Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Osudy budúcnosti

Po nocou zahaleným údolím kráčala osoba. Smerovala na neďaleký pahorok, kde sa mal nachádzať tisícročný chrám, v ktorom prežila polovicu života.

Keď sem prišla prvý raz, bol z tejto osoby ešte len malý novorodenec, schovaný v bielych plienkach, bez matky, bez otca.

Avšak po tých zlých událostiach pred pätnástimi rokmi, keď bol z tejto osoby ešte len mladý chlapec, bol nútený tento chrám opustiť.

V tej dobe tento chrám rozkvital v plnej kráse, no jeho chybou privolal na toto miesto hnev najvyššieho a vyhnali ho. Dostal zákaz sem vstúpiť alebo sa čo i len ukázať v blízkosti.

Lenže to by nesmel potrebovať ich pomoc. Bol ochotný sa kajať Bohu, len aby napravil to, čo pred toľkými rokmi skazil. Musel napraviť tú osudnú chybu, inak by prišiel o život ďalší človek.

To prekliatie ho sprevádza už pätnásť rokov a stále niet konca. Jeho rukou už zomrelo pätnásť ľudí. Vinných či nevinných, bolo to jedno. Všetci však mali spojitosť buď s ním alebo s jeho kliatbou.

Pred piatimi rokmi to bola práve jeho žena, kedy prvýkrát poslal list s žiadosťou o návštevu. Bola zamietnutá a jeho láska bola pochovaná na Prekliatom vŕšku.

Bol to jeho prvý najväčší trest, ktorý si za privodenie kliatby, odniesol.

Tentokrát išlo o život jeho jedinej milovanej dcéri, ktorá mala za pár týždňov osláviť svoje deviate narodeniny a on, muž prekliaty samotnými nebesami tou najhoršou pekelnou kliatbou, tu stál pozerajúc na miesto, ktoré mohlo zachrániť už nespočet životov, no doteraz sa tak nestalo.

Dlho sa odhodlával k tomu, aby sa sem vybral a aby vstúpil na túto posvätnú pôdu, lenže nemal na výber. A tak, keď sa pred ním zjavila brána onoho chrámu, bez výčitiek vstúpil ústrety osudom, ktoré od toho dňa prídu.

________________________________
Druhá kratšia poviedka. Bola napísaná približne v období, kedy aj prvá, ale z nejakého neznámeho dôvodu som ju ešte nezverejnila.