Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Čo je živé, to žije

Skupinka objaviteľov, historikov a výskumníkov sa vybrala na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia na výskum do pralesa na jednom, dnes už neznámom, ostrove. Išlo o zatiaľ nepreskúmané územie. Ich úlohou bolo toto územie zmapovať a priniesť nové historické artefakty.

Tejto výpravy sa ujalo osem ľudí – piati muži a tri ženy. Bola to jedna z mála príležitosti, ktorej sa mohli ujať, nakoľko zo strany historikov nebol záujem o, pravdepodobne, opustený, nikdy neobývaný ostrov a tak mali ženy príležitosť.

Vylodili sa na ostrove okolo obeda. Ostrov nebol veľký, preto očakávali, že by sa do večera dostali do stredu ostrova aj dvakrát, preto sa nijako extra neponáhľali.

„To slnko extrémne páli. Už sa teším na príjemný chlad v tieňoch stromov," posťažoval sa jeden z výskumníkov.

„Podľa toho, čo sme mali šancu vidieť z vody," ozvala sa čiernovlasá historička, „je skoro celý ostrov pokrytý stromami. Okrem tejto pláže sa nemusíš báť, že by si prišiel do kontaktu so slnkom."

Na to sa začal smiať ich ďalší spoločník: „Jedine, že by sa ti chcelo vyliezť na tie niekoľko stôp vysoké stromy."

Atmosféra bola v skupinke uvoľnená. Bola výborná na prácu a hlavne si vedeli zlepšiť v teréne náladu. Hoci sa niektorí z nich spoznali až tesne pred plavbou, lepšiu skupinku by nikto nenašiel.

„Dobre, pôjdem prvý," prihlásil sa muž, ktorý vystúpil hneď medzi prvými. „Budem nám presekávať cestu mačetou."

Celá skupinka s tým nápadom súhlasila. Úprimne sa ani nikomu nechcelo ísť predierať cez ten prales a vystaviť sa nebezpečenstvu hadov a iných potvor. Nevedeli, čo očakávať a väčšina z nich by pravdepodobne nepresekla ani jeden konár.

Tak sa vydali so stanmi a základnými vecami priamo do pralesa. Muž s mačetou sa presekával už hodiny a stále nemali pocit, žeby už boli na mieste. Skôr sa im zdalo, ako keby sa presekávali tými istými miestami zas a znova. Ako keby sa zasekli v časovej smyčke.

„Počúvajte, za chvíľu sa zvečerieva a my sme už dávno mali byť na mieste. Pritom sme tu už tak dlho, že by sme už mali byť na druhej strane," ozval sa muž, ktorý sa predtým sťažoval na teplo slnka.

„Ja ti neviem, mám pocit, že nám tu niekto chýba," zamračila sa čiernovlasá historička a začala počítať. „Jeden, dva, tri, ..." chytila sa za hlavu. „Začína sa mi nejako motať hlava."

Videla pred sebou ako k nej niekto beží no nevedela už rozoznať kto to bol.

„Ty," ukázal jeden zo štyroch mužov na najmladšieho chlapca, „mi pomôžeš ju vziať." A tak sa skupinka už iba siedmich ľudí začala pohybovať opäť vpred. Nakoľko však bola naša trojica spomalená, nestíhali ísť rovnako rýchlo ako zvyšok skupiny. Začali zaostávať.

Pomaly im každý jeden človek zmizol z očí. „Toto miesto mi začína naháňať strach," povedal do ticha mladý chlapec. „Takto kráčať iba sami..." povzdychol si. „Kiežby..."

„Ticho," prerušil ho zrazu druhý muž. „Počul si to?"

Mladý chlapec iba zavrtel hlavou a lepšie si podoprel ženu na svojom ramene. Začal mať čudný pocit, ako by ho začalo niečo škrtiť.

„Pozor!" skríkol druhý muž, avšak chlapcovi niečo zelené, čo vyzeralo ako liana, sa stiahlo prudko okolo krku a potiahlo ho.

„Do frasa!" skríkol opäť muž a so ženou, prehodenou už cez rameno sa rozbehol rovno po vyčistenej cestičke. Chcel rýchlo dostihnúť ostatných, lenže kým sa tak stalo, dostal sa na koniec.

Otočil sa, chcel sa vrátiť, lenže už aj cestička za ním sa stratila. Začal panikáriť. „Do frasa, do frasa, „ stále nadával. Odhodil ženu a začal sa rukami brodiť cez prales.

Ťahal a trhal. Liezol cez úzke prechody v nádeji sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať. Ruky mal už doškrabané do krvi a chýbala mu polovica trička. Bol spotený, od krvi a bola mu zima. Snažil sa dostať preč tak rýchlo, až zakopol. Posledné čo spozoroval bola nejaká zelená príšera so smaragdovými očami.

To, čo sa stalo v tom pralese, je známe iba málo ľuďom. Uzavrelo sa to ako extrémne nebezpečný areál. Rodinám sa povedalo, že sa výskumníci stali obeťou dravej zveri, ktorá ich roztrhala.

Lenže to, čo v skutočnosti žije na tom ostrove, to čo ich zabilo, sa dostalo von. Všetkým bolo povedané, že o tom malo mlčať, avšak pár kópii o tom sa dostali von. Preto si dávajte pozor, ak idete mimo civilizáciu.

Príroda je dravá. Príroda je živá. A to čo je živé, žije. Lenže čo žije, to sa potrebuje aj najesť.

__________________________________

Tentokrát je to niečo na trošku iný štýl.

Nezabudnite komentovať a vyjadriť svoj názor, veľmi ma potešia 💜.