Príbehy do tmy [OBČASNE VYDÁVANÉ]

Vreskot

Na úpätí jednej hory bol schovaný starý kláštor. Žilo tu už iba zopár starých mníšok. Z mladých dievčat sa k nim už dlho nepridalo žiadne. Bolo to dávno, čo niekto sa rozhodol zasvätiť život ich vyvolenému a milovanému.

Ich kláštor bol tak schovaný a neprístupní, že už ani dlho nemali žiadneho nového návštevníka. Jediný človek, ktorý ich ešte občas navštívi, bol starý mládenec z mesta za horou, ktoré už tiež mladí ľudia opúšťali. Všetci odchádzali. Nikto nevedel kam ani prečo, no ten, kto odišiel, nevrátil sa už.

Avšak v jednu hrozivú noc, kedy sa dážď lial z oblohy a hromy prehlušovali všetky zvuky, sa v lese stratil mladý pár, ktorý šiel na huby.

Búrka ich zastihla nepripravených. Ich mobilné telefóny stratili signál a oni sa cez hustý dážď nevedeli dostať späť. Bolo to jedno šťastie, ak nie znamenie od Boha, že mohli nájsť tento starý kláštor.

Ujala sa ich stará mníška. Bola tu už tak dlho, že už si nepamätala na svoje pôvodné meno. Každý, kto ju oslovil, ju nenazval inak než Lilith.

"Buďte potichu. Nevydajte žiaden zvuk. Neobhliadajte sa. S nikým nenadväzujte očný kontakt. Tvárte sa, akoby ste neexistovali a možno túto noc zvládnete pokojne," hovorila k mladému páru tak rýchlo, že len tak-tak rozlíšili, čo majú robiť.

"Ty," ukázala na muža. "Ty budeš v tejto izbe. Zamkni sa. Buď potichu. Nevychádzaj. Na nič nereaguj. Ako by si neexistoval."

Ďalej odviedla ženu do izby na úplne iné poschodie a chodbu.

"Buď potichu. Tvár sa že neexistuješ. Ak započuješ klopanie, neotváraj, pomodli sa a prežehnaj. Ak otvoríš, čel svojmu osudu. Tvoje dieťa na teba čaká."

Žena nechápala, čo tým stará mníška myslí. "Ja ale nie som tehotná."

"Ticho. Nie si tu. Neexistuješ. Tvoje dieťa na teba čaká," zamrmlala ešte raz a vtlačila mladú ženu do dverí. Zamkla.

Žena si ľahla do postele. Netrvalo dlho a zaspala.

Búrka silnela. Kláštorom sa ozývali rôzne zvuky. Od stien sa odrážali zvuky modliacich sa mníšok. Práve mali Polnočné modlenie, ktoré trvá až tretej hodiny rannej.

Mladý pár, hoci neboli spolu, obaja sa zobudili na zvláštny pocit. Pocit, že sa niečo stane.

Žena zrazu započula z chodby ťažkú chôdzu a ťahanie niečoho ťažkého po zemi. Asi niečoho kovového.

Nie. Určite to boli reťaze alebo okovy.

Zišla z postele a na bosých nohách podišla k dverám. Priložila k nim ucho a započúvala sa. Zvuk sa stával stále hlasnejším. Začínala mať pocit, že ten zvuk je dokonca v jej hlave.

Iba v jej hlave. Neexistujúci a predsa tak živý.

Žena úplne zabudla na varovania, ktoré dostala od starej ženy. Odomkla kľúčom dvere a pootvorila ich. Následne ani nevedela ako, skončila na posteli. Niečo jej silno zovieralo zápästia nad hlavou a zatláčalo do tvrdej postele. Nemohla sa hýbať.

Jej nočná košeľa sa začala pohybovať smerom hore. Prišla aj o to posledné čo ju zahaľovalo. Zrazu zacítila, že niečo veľké sa snaží do nej preniknúť. Bolelo to.

Nevedela sa na nič iné sústrediť.

Vnímala iba tú prenikajúcu bolesť.

Z jej hrdla sa vydral hlasný krik, ktorý sa odrážal od stien cez celý kláštor.

Jej milovaný, ktorý hneď rozpoznal krik svojej ženy, odomkol rýchlo dvere a otvoril ich. To bolo to posledné čo urobil.

Jeho rozlámané kosti a vyliata krv sa do samého rána stratila.

Žena sa po tej noci zbláznila. Avšak po niekoľkých mesiacoch, po ktoré sa o ňu mníšky starali, sa pár dní po novom prínose pre kláštor obesila.

_________________________

Ajéje, čo mi to zase napadlo. Dúfam, že sa vám poviedka o kláštore slúžiacom démonom páčila (prekvapivo na ňu nezabúdam).

 Ak to čítate pred spaním, prajem strašné sny plné kriku ženy z kláštora a vyliatej krvi jej muža. Nech vás jej dieťa prenasleduje celú noc (som hrozná, viem).