Just Friends (Sparkling Notions 1)

Violator, časť 47.

,,Môžete tu chvíľu počkať?" môj hlas znel roboticky a presne tak som sa aj cítila - ako robot. Zakaždým urobím, čo sa odomňa očakáva. Poslúcham ako slušne vychovaný psík.

,,Kto je to?" zagánil Kile tým smerom, kde stál Matt.

,,Nechceš nám niečo vysvetliť?" podporil ho Jake, ktorý sa konečne prestal prechádzať. Viem, že predtým som to chcela, ale teraz by som bola radšej keby sa prechádzal ďalej. Jeho postoj spolu s pohľadom ma totiž znervózňovali. Okrem toho ma Kile stále držal za ruku a nevyzeralo to, že by sa ma chystal pustiť. Teda aspoň dokiaľ mu neodpoviem na otázku.

,,To je môj šéf. Ospravedlňte ma na moment." vytrhla som sa mu a kráčala k Mattovi.
Bože prečo mi to ešte viac komplikuješ?

,,Čo tu dočerta robíš?" chytila som ho za lakeť a odtiahla ho z dohľadu hentých dvoch.

,,To je zaujímavé. To isté som sa chcel spýtať aj ja teba." striasol moju ruku a zvraštil obočie.

,,Tak za prvé - ja som sa pýtala prvá. A za druhé - snažím sa im vysvetliť situáciu, v ktorej sa nachádzame."

,,A už si im povedala o mne?"

,,Nemôžeš hovoriť tichšie?" sykla som a potiahla ho hlbšie do kaviarne.

,,Tak povedala?" húdol si svoje.

,,Zbláznil si sa? Nemôžem im o tebe povedať!"

,,Prečo nie? Keď už hádžeš karty na stôl, odhaľ všetky svoje tajomstvá."

,,Nemôžem!" všetko vo mne vrelo. Mala som pocit, že vybuchnem. Možno by som to aj zvážila, keby som vedela, že to pomôže.

,,Nemôžeš alebo nechceš?" spýtal sa približujúc sa stále viac ku mne.

,,Ja.....ja neviem. Nemôžem....Nechcem...Ja....Možno oboje."

,,To som si myslel." odtiahol sa a napravil si kravatu. ,,Ale pamätaj, Alice, tajomstvá ťa môžu zabiť." šepol mi do ucha a odkráčal.

Ešte chvíľu som tam stàla neschopná pohnúť sa. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.
Tajomstvá ťa môžu zabiť? Čo tým chcel povedať?
Pokrútila som hlavou a prinútila sa vrátiť naspäť na terasu. Obaja už sedeli na pohovke a pozerali smerom, kde sme len predchvíľou stàle s Mattom. Ani by to nebolo také zvláštne, je predsa prirodzené, že ich zaujíma ďalší chlap, ktorý sa obšmieta okolo ich priateľky, keby tam nebola hrubá kamenná stena. Myslím, že im už všetko lezie na mozog. Dúfam, že som z nich nespravila narušených.

,,Kde si bola tak dlho?"

,,O čom ste sa rozprávali?"

,,Čo od teba chcel?"

,,Vedel, že tu budeš?"

,,Aj jeho si sem pozvala?"

,,Dosť!" skríkla som a bolo mi jedno, koľko ľudí sa zrovna pozerá. ,,Stačí! Už som vám povedala všetko, čo som chcela. Zariadte sa ako chcete, pretože ja odchádzam." schmatla som kabelku, vyhrabaly peňaženku a na stôl hodila drobné a za latté. Následne som sa otočila a opustila terasu.

Dobre, nedopadlo to práve tak, ako som chcela, ale mohlo to byť aj horšie. Budú sa musieť rozhodnúť, či chcú aj naďalej patriť do môjho života.

Ak ma nenávidia, nech odídu.

Ak nedokážu vystáť toho druhého, nech odídu.

Ale ak ma v hĺbke svojho srdca stále milujú napriek všetkým krivdám, musia zostať. Pretože ak niekoho skutočne miluješ, neopustíš ho aj keby ťa prizabil.

Vonku sa zamračilo a svetlo pobledlo. Vyzeralo to, akoby som v kaviarni strávila polovicu dňa. Ak by to tak naozaj bolo, pochybujem, žeby som z nej vyšla takto. Najskôr by som vyšla o berlách a so šedivými vlasmi. Možno by som ešte vykrikovala, že chlapi sú idioti a že život je sviňa, ale to asi nie je podstatné, keďže som stale vo svojej koži.

Ani som nestihla zájsť za roh, keď ma obaja dobehli s tým, že ma odprevadia domov.

,,Zvládnem to aj sama. Domov hádam trafím." odbila som ich, čo odo mňa nebolo pekné, uznávam.

,,Vieme." odvetili jednohlasne a ponúkli mi rameno. A tak sme po šírke zabrali celý chodník a kráčali ku mne domov. Presnejšie povedané ja som kráčala domov a oni iba ku môjmu domu. Trvalo to len chvíľu, hoci väčšinou mi to príde ako celá večnosť. Ktovie, čím to bolo. Každopádne o chvíľu už som sa pozerala na dom, v ktorom som vyrastala a vlastne v ňom strávila celý svoj život. Možno bolo na čase, aby som si zaobstarala vlastný.

,,Tak...ďakujem za doprovod." vyvliekla som si ruky a každému dala bozk na líce. Potom som otvorila bránku a kráčala ku dverám. Keď som hľadala v kabelke kľúče a už asi po stýkrát nadávala na toho, kto ich vymyslel, ozval sa spoza mňa hlas.

,,Možno by si nás mohla pozvať dnu." navrhol Kile. Myslela som, že už odišli, preto ma to zaskočilo a chvíľu som bola ticho. Nakoniec som predsa len našla svoj hlas.

,,Neviem, či je to dobrý nápad." odvetila som stále hľadajúc kľúče.
,,Á tak tu ste!" konečne som ich našla a otvorila dvere. Nečakala som, že sa za mnou povlečú aj oni. Ale čo som mala robiť? Vyhodiť ich?

,,No....dobre....a čo budeme robiť?" obrátila som sa na nich s otázkou hneď ako som zatvorila dvere.

,,O niečom by som vedel." povedal Jake a zastal mi za chrbtom. Kile sa postavil predo mňa a pozrel mi do očí.

,,Niečo mi hovorí, že sa ti to bude páčiť." usmial sa.

Tak predsa len sme šli domov všetci a nie len ja...

Čo mám dodať? Nič ma nenapadá...