Just Friends (Sparkling Notions 1)

I promise, časť 64.

Pretože vás všetkých moooc mooooc ľúbim, a pretože podaktorí sa tu nevedia dočkať... Máte to mať! Janka, Sonička a spol. užite si ju :**

Matt

Zaklopal som na dvere a čakal. Započul som mrmlanie a následne ju uvidel vo dverách.

,,Matt?" spýtala sa zarazene, ,,Čo tu robíš?"

Vyzerala inak. Zronene. Porazene. Nešťastne. O to horšie som sa cítil, keď som vedel, že to je moja chyba.

Iba som tam stál a obzeral si jej napuchnutú tvár. Nebol som schopný nič povedať. Nebolo treba. Urobila to za mňa.

,,Nie, nechcem to vedieť. Zmizni." pokrútila hlavou a potiahla dvere k sebe.

,,Prosím, vypočuj ma." spamätal som sa.

,,Odkedy prosíš?" povedala ironicky.

,,Odkedy je to dôležité."

Rozhodila rukami.

,,Fajn! Som samé ucho."

,,To akože tu?" neveriacky som sa na ňu pozrel.

,,A čo si čakal? Že ťa pozvem dnu? Urazil si ma, Matt. Vieš ako sa teraz cítim?"

,,Ja viem. Viem to."

,,Nie, nevieš. Nevieš o mne nič! Ako som mohla byť taká hlúpa? Ako som mohla veriť, že sa meníš?" zotrela si slzu chrbtom ruky.

,,Choď preč, Matt. Iba to zhoršuješ." rýchlo ku sebe potiahla dvere, ale ja som bol rýchlejší. Nezatvorili sa. Zastavili sa pri mojej nohe.

Vzdychla si.

,,Nechaj ma vysvetliť ti to. Zostanem aj tu ak je to nutné, ale naozaj chceš, aby nás spolu videli?" skúsil som to inak.

,,Dobre." povedala napokon.
,,Dobre. Máš 5 minút."

Pootvorila dvere a nechala ma vojsť. Dvere za mnou zatvorila a oprela sa o ne. Otočil som sa ku nej a strčil si ruky do vreciek.

,,5 minút, Matt. Čas beží." pripomenula mi, keď som stále nič nehovoril.

Prišlo mi to neprirodzené. Hovorila chladne a odmerane a pritom jej vzhľad, jej oči, ukazovali aká je zraniteľná. Chcel som ju objať. Tak veľmi som chcel.

Zašiel som si rukou do vlasov.

,,Vieš, je to smiešne, ale neviem, čo mám povedať. Proste som sa rozhodol, že ti to vysvetlím, ale nepremyslel som si ako..."

,,Tak načo si sem chodil?" prerušila ma.

,,Pretože neznesiem pomyslenie na to, že ma nenávidíš..." podišiel som k nej a vzal ju za ruky.

,,Nenávidím?" pokrútila hlavou a odtiahla sa.

,,Necítim k tebe nenávisť."

,,Tak prečo si odišla?" nechápal som.

,,Pretože....pretože...." preglgla.

,,Pretože ťa milujem. A to ma ničí. Ty ma ničíš."

,,Alice..."

,,Nie, nepozeraj sa tak na mňa." odvrátila sa.

,,Láska k tebe ma vyciciava. Nevidíš to? Nie je to správne. Láska má posilňovať. Tá naša nás ničí."

,,Na tom nezáleží." jemne som ju chytil za bradu a otočil jej hlavu k sebe.

,,Ale áno, záleží. Ja už proste nevládzem. Vyčerpáva ma to."

,,Zmením sa. Sľubujem. Budem lepší. Iba mi musíš pomôcť." dušoval som sa.

,,Počúvaš, čo ti hovorím?" zvýšila hlas a odstúpila odo mňa.

,,Nemôžeme byť spolu. Nepatríme k sebe."

,,Ale áno patríme." naliehal som.

Nechápal som, prečo to robí. Povedala predsa, že ma miluje, tak prečo ubližuje sebe aj mne?

,,Nie, Matt. Sme príliš rozdielny."

Krútil som hlavou.

,,Povedala si predsa, že ma miluješ."

,,Áno. Povedala." sklonila hlavu a zašepkala ,,Aku cinta kamu."

,,Čo to znamená?" spýtal som sa potichu.

,,Znamená to 'Milujem ťa, ale to na veci nič nemení.' Nemôžeme byť spolu. Pomôžem ti, ale tým to končí."

,,Ale..."

,,Nie, Matt." vystrela pred seba ruku.

Narazil som hruďou do jej dlane.

,,Jednoducho...odíď. Prosím ťa."

Chytil som jej ruku do svojich a pritlačil jej dlaň na miesto, kde mám srdce.

,,Počuješ to, Alice? Bije pre teba. Ešte nikdy pri nikom tak netĺklo. Počká si na teba, lebo vie, že zmeníš názor." nežne som sa na ňu pozrel.

Privrela oči, a keď ich znova otvorila, mala v nich slzy.

,,Choď už." odstúpila od dverí.

Bez slova som popri nej prešiel. Dvere sa zabuchli okamžite ako moja druhá noha prekročila prah. Zašiel som si rukami do vlasov a mal chuť kričať. Zvnútra sa ale ozýval presne opačný zvuk. Ona plakala. Plakala tak, že to neutlmili ani dvere...

Tak čo babes?
Aké máte pocity? Ja osobne mám chuť plakať. V tejto časti bol Matt dokonalý, čo poviete? Keby som bola iba čitateľka, asi by som autorku sprdla za to, čo urobila. A to poriadne! Ale nie som, takže nemôžem. Nechám to teda na vás (Sonička). Ale príliš sa neodviažte, lebo potom, keď tu nebudem, nebude mať kto písať xD.
Ale nebojte sa, ešte sa dá všetko zmeniť. Nestrácajme vieru! Nádej umiera posledná (v tomto prípade v poslednej vete poslednej časti ). Pamätajte na to, keď ma budete bombardovať! ;) :**