Just Friends (Sparkling Notions 1)

First lesson, časť 37.

Venujem Soničke - najlepšiemu fanúšikovi a spriaznenej dušičke :* (Vidíš? Kvôli tebe aj rýmujem :D)

,,Ujasnime si to, dobre? Ty si teda myslíš, že v takomto stave dokážem premýšľať, ako ťa zmeniť?"
,,Nemyslím si. Viem to." odpovedal pevne presvedčený.
Chvíľku som mu hľadela do očí, akoby som tam hľadala odpovede. Žiadne som nenašla. Odvrátila sam zrak a pozrela sa cez okno von. ,,Fajn. Dobre. Ale nechaj ma chvíľu v pokoji myslieť." znova som si sadla na pohovku a chytila vankúš do rúk. Tisla som ho k sebe a mačkala od toľkého sústredenia.

,,Si si istý, že to chceš? Možno sa ani nedokážeš zmeniť.... A budeš musieť byť trpezlivý. Nemám rada netrpezlivých ľudí..." brblala som.
Čakala som niečo ako 'jasné, že to zvládnem!' alebo 'prečo si myslíš, že to nedokážem?'.
Namiesto toho sa ma spýtal úplne niečo iné. ,,Prečo ich nemáš rada?" Najskôr ma to zarazilo, ale potom som sa vynašla. ,,Pretože s jedným takým žijem každý deň."
Nechápavo sa na mňa pozrel a tak som dodala : ,,So sebou."
,,Chàpem." uškrnul sa. No, o tom som trošku pochybovala.

Stíchli sme a ja som sa zase ponorila hlboko do svojich myšlienok. Nič mi nenapadalo. Nevedela som, čím mám vlastne začať. Chcela som ho zmeniť, len som si dopredu všetko poriadne nepremyslela. A to bola chyba. Povedala som teda prvé, čo ma napadlo. To, čo by mohlo pomôcť mne a jeho niečo naučiť. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad.

,,Skús ma utešiť. Rozosmiať. Odohnať smútok..." vyletelo zo mňa. ,,Čože?" mierne zvýšil hlas.
Počula som, ako mu preskočil. Očividne ho to rozrušilo.
,,Chcel si prvú lekciu, tak som ti ju vymyslela." rozhodila som rukami. Čo sa mu zas nepáči? On to predsa chcel. Sám si to vymyslel.
,,To áno len som si nemyslel, že ty budeš pokusný králik."
,,Nie som pokusný králik. Som sprostredkovateľ."
,,Čo ak ti ublížim? Urazím ťa?"
,,Budem to brať s odstupom." povedala som ako pravá profesionálka.
Preglgol a pozrel sa na mňa. ,,Dobre."
,,Tak začneme." pobádala som ho.

Sledovala som, ako si sadá bližšie ku mne. V očiach sa mu zračila neistota.
,,Nemáš sa čoho bàť Matt. Keby som chcela utiecť, urobila by som to už dávno." povzbudila som ho a prikryla mu ruku, ktorou sa opieral o pohovku, svojou.
Pocítila som, ako sa zachvel. Je možné, že mám na takého chlapa, akým je on, až takýto vplyv?
Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Potom ruku, z mne neznámeho dôvodu, pomaly odtiahol. Zamračila som sa, ale on to buď nevidel alebo to ignoroval, keďže vysvetlenie neprišlo.
Poposadla som si a spýtavo sa mu pozrela do očí.

Ešte raz sa nadýchol a začal. ,,Myslím, že ak ťa mám utešiť, mal by som najskôr poznať dôvod tvojho smútku."
Musela som uznať, že na to ide múdro... ale za to bolestnejšou cestou. Nechcela som otom hovoriť. Ale čo som mu mala povedať? 'Prepáč ale takto to nejde. Myslela som, že ma iba obíjmeš alebo také niečo, a tým to skončí.' ? Akože HALÒ, vymyslela som si to sama, a teraz som nemohla cúvnuť. Prehltla som sliny, čo sa mi zatiaľ nahromadili v už suchých ústach a začala sa hrať s prstami na rukách. Prekvapilo ma, že ma nesúri a iba čaká na zvuk môjho hlasu, ktorý mu konečne objasní celú túto situáciu.

,,V podstate si za to môžem sama. Ja som ich od seba odohnala."
,,Koho?" spýtal sa s očividným záujmom.
,,Jakea...a Kilea."
Pri mene Kile ním cuklo.
,,Viem, čo si asi teraz myslíš...." Pokrútil hlavou. ,,Nevieš. A ver mi, ani to nechceš vedieť."
Prudko sa mi zdvihol hrudník. ,,Nemusíme o ňom hovoriť."
,,Nie, to nemusíme. Ale pomôže ti to. Pokračuj." Teraz znova znel ako ten starý Matt a mne sa na okamih zastavilo srdce.
,,Ty o tom nevieš, ale chodím s Jakeom." smutne som zatvorila oči. Z pamäti sa mi vynárali obrazy dňa, keď ma opustil. Keď ma obaja opustili.
,,Teda chodila som." opravila som sa. ,,Ibaže medzi tým som spávala s tebou a mala niečo aj s Kileom. O tebe nevedel ani jeden. Nemohla som im to povedať. Nemohla som sa.... prinútiť povedať im o tom. Mohol by si im ublížiť. Alebo by oni ublížili tebe..." stíchla som, keď som si uvedomila, čo som práve povedala. Nebolo to v pláne, proste to zo mňa vypadlo. Všade naokolo zostalo ticho, ktoré by sa dalo krájať. Doháňalo ma to k šialenstvu, a tak som ho nakoniec prerušila. ,,Kile vedel aspoň o Jakeovi, ale Jake... Nevedel o ničom. Stále ma mal za tú milú svätuškárku. Mala som mu o tom povedať. Alebo to aspoň naznačiť, ja neviem. Nechcela som ho raniť a nakoniec som ranila nie len jeho, ale aj seba. A potom aj Kilea. Našiel totiž ten dotaznìk..."
,,Takže to všetko je vlastne moja chyba." skonštatoval vecne.
,,Nie, nemôžeš za to. Skôr či neskôr by sa to aj tak prevalilo... Len som nečakala, že to bude tak bolieť." smrkla som a po lícach sa mi skotúľalo niekoľko sĺz. Nenávidela som sa za svoju precitlivenosť. Chrbtom ruky som si ich narýchlo zotrela a zahľadela sa do zeme. Hocikam, len nie na neho. Nechcela som, aby ma takto videl.

,,Poď sem." roztvoril náruč a usmial sa.
Ľahla som si mu do lona a objala ho zabárajúc si tvár do jeho trička. Nič nepovedal, nenadával mi, že ho celého zamokrím a v horšom prípade aj zasoplím. Natáčal si moje vlasy na prsty a jemne ma hladkal po hlave.
,,Oni prídu na to, čo pustili k vode, Alice." prerušil ticho.
Odtiahla som sa od jeho hrude a ľahla si na chrbát, aby som mu videla do tváre. Odhrnul mi z tváre prilepené vlasy a chrbtom ruky ma pohladil po líci. ,,Nikde som ešte nevidel osobu, akou si ty. Si krásna, milá a pekne drzá. V očiach mužov je to smrteľná kombinácia, vieš?" Nechápala som, ako mohol niečo také povedať. Určite som bola červená ako rak, čierna od špirály a s veľkými opuchnutými očami.
,,Krásna? Matt, kúp si okuliare." zahuhňala som do dlaní, keď som si nimi prikryla tvár.
Určite je rád, že sa na takú ohavu už nemusí dívať.
Zasmial sa tak, že som sa natriasala aj ja.

Vzápätí som na svojich dlaniach pocítila príjemné teplo. A potom...boli preč. Pozerali sa na mňa Mattove azúrovo modré oči a ja som sa pozerala do nich.
,,Je mi ľúto, že nevidíš to, čo ja." zašepkal a sklonil sa nado mňa. Mala by som ho odtisnúť, ale nechcela som. Miesto toho som ho chytila za hlavu a pritiahla si ho k sebe. Naše pery sa spojili v smrteľne výbušnom tanci iskier, ktoré medzi nami v tú chvíľu preskakovali. Jeho pery boli mäkké ani hodváb a sladšie ako med. Zabudla som na všetko okolo a vnímala iba ich pohyb. To, ako sa maznali s tými mojimi a uctievali ich. Nikdy som si neuvedomila, že jeho pery boli tak perfektne zosynchronizované s mojimi. Keď sa odtiahol, ledva so lapala dych.

,,Myslím, že prvú lekciu si úspešne zvládol."

Ahojky my loves :) Chcela by som sa strašne moc poďakovať všetkým novým čitateľom tejto poviedky. Ani neviete, akú radosť ste mi urobili! To číslo je neuveriteľné a ani si ho nezaslúžim. Ešte raz vám ďakujem z celého srdca a dúfam, že vás moja poviedky neomrzì. :**

PS: Skúste si prečítajte aj Suspensive a Confused ;)