Just Friends (Sparkling Notions 1)

Hospital, časť 8.

Keď som sa zobudila, ležala som na tvrdej posteli a bola som napojená na prístroje. Keď som pootočila hlavu, vydral sa zo mňa ston.
,,Och, zlatíčko nenamáhaj sa." počula som mamin hlas.
,,Kde sú....?"
,,Tvoji priatelia? Boli tu celú noc aj deň, poslala som ich domov, aby sa poriadne vyspali."
,,Noc a deň? Ako to myslíš?" nechápala som. Veď som iba na chvíľku zatvorila oči.
,,Zlatko, bola si v bezvedomí celý deň. Dobre, že nie dlhšie."
Chvíľu som mlčala. ,,A kde je.....?" spýtala som sa potom.
,,Lekár? O chvíľku príde."
,,Nie, to som nemyslela. Ja..."

,,Á, tak už si hore." ozval sa príjemný mužský hlas. Lekár.
Mama s otcom sa pobrali na chodbu. ,,Tak si na teba posvietime." usmial sa, keď sa za nimi zatvorili dvere.Sadol si na kraj postele a pozeral na prístroje. Nakoniec kývol hlavou.

Zasvietil mi do oboch očí nejakou malou baterkou. ,,Bolí ťa hlava?" Prikývla som.
,,A jaj."
,,Mám otras mozgu?" zhíkla som.Nemohla som si dovoliť byť doma v posteli.
,,Ale to nie." mávol rukou, akoby to bola úplne zbytočná otázka.
,,Chcel som povedať, že budeš musieť viac oddychvať. To znamená - ležať a nenamáhať sa. Takže žiadna práca."
,,Ale ja si nemôžem dovoliť nechodiť do práce." namietala som.
,,Nebojte sa, počul som o vás veľa,takže viem kde pravujete. Zavolal som vášmu šéfovi a ten vám ochotne dal týždňovú dovolenku." usmial sa. ,,Och....no tak ďakujem."opätovala som mu úsmev. ,,Môžem sa vás niečo spýtať?" dodala som napokon.
,,Samozrejme."
,,Je v tejto nemocnici..." preglgla som. Neznášam nemocnice. ,,....Kile Parker?"
,,Áno, včera ho priviezli. Poznáte ho?"
,,Áno...on je môj...blízky priateľ.Smiem ho vidieť?"
,,Neviem či..."
,,Prosím." presviedčala som ho.
,,Tak dobre. Odprevadím vás." ponúkol mi ruku a pomohol mi vstať.

Viedol ma spletitými chodbami nemocnice až k dverám na konci.Svietil na ňom nápis 'Oddelenie intenzívnej starostlivosti'.Toto je zlé. Veľmi zlé. Dvere za ktorými údajne ležal Kile mali číslo 357.
,,Nechám vás osamote. Počkám tu." povedal lekár a sadol si na najbližšiu stoličku čakárne.

So zatajeným dychom som stlačila kľučku. Vošla som dnu a potichu zatvorila dvere. Naskytol sa mi nepekný pohľad. Samé prístroje,hadičky, modriny a dokonca aj zasadrovaná ruka. Rukou som si prikryla ústa. Bolo to oveľa horšie ako som si predstavovala.

Ale spoznala som ho hneď. Vyzeral tak isto ako pred 5-imi rokmi. Stále bol veľmi pekný. Bohvie, či si ma ešte pamätá...
Sadla som si na stoličku pri posteli a vzala ho za zasadrovanú ruku. ,,Ach Kile, kto ti to urobil?"
Ale bola to skôr rečnícka otázka. Po líci sa mi skotúľala slza. Druhou rukou som ho pohladila po líci.Pozorne som sa zahľadela na jeho tvár. Oči mal stále zatvorené. Čo ak sa už nikdy neotvoria? skrsla mi v hlave myšlienka. Hneď som ju vyhnala.

Nahla som sa k nemu a zašepkala: ,,Kile zobuď sa!"
Vedela som, že to bude bezvýsledné...Zacítila som malý pohyb v mojej ruke. Pozrela som sa tam, ale nevidela som nič. Pokrútila som hlavou. Určite sa mi to iba zdalo. Tak veľmi si to prajem, až mám halucinácie.
,,Zbohom, Kile, prídem zase zajtra." usmiala som sa cez slzy a pobozkala ho na čelo. Nehlučne som otvorila dvere a vyšla na chodbu.

,,Môžeme?" spýtal sa lekár, keď ma zbadal.
Prikývla som. Na viac som sa nezmohla. Akoby na mňa doľahla všetka únava posledných dní.
,,Bude v poriadku?" pípla som.
,,To ti, bohužiaľ, ešte neviem povedať..."
Vzdychla som si.
,,Neboj sa, urobíme všetko, čo je v našich silách."
,,Vďaka."pokúsila som sa o úsmev.Ale bol zvädnutý.
,,Musíte ho mať veľmi rada..."poznamenal. Mierne som sa začervenala.
,,Aj mám..Ale dlho som ho nevidela....A teraz....." zase som sa rozvzlykala.
,,Čo keby som vàm vybavil, aby ste k nemu mohli chodiť každý deň?" snažil sa ma utešiť.
,,Bola by som rada."
,,Iste." usmial sa. Akosi pričasto sa usmieva, je to nákazlivé.
,,Ďakujem ste milý..A môžem ešte niečo?"
,,Uhm"
,,Prečo mi raz tykáte a raz vykáte?"
,,No, až teraz mi došlo, že je to neslušné." zasmial sa.
,,Vôbec nie...Som Alice." podala som mu ruku.
,,Luke." potriasli sme si.

Ani som sa nenazdala a stáli sme pred mojou izbou.
,,Ešte dnes si ťa tu necháme, len pre istotu a zajtra môžeš odísť.
,,Tak fajn. Dovidenia." zakývala som mu.
,,Dovi." usmial sa a zmizol v jednej z chodieb.
Keď som sa vrátila do postele, vrhli sa na mňa 3 praštené 'sestry'.
,,Alice!" vyhŕkli naraz.
,,Si v poriadku?"
,,Čo sa stalo?" kričali jedna cez druhú.
Zasmiala som sa. Typické baby.Všetko musia vedieť....Chýbali mi.

A potom som zbadala Jacoba.
,,Jake!" skríkla som a rozbehla som sa k nemu.
,,Som rád, že si v poriadku. Bál som sa o teba.." tuho ma objal.
,,To si nemusel. Mám tuhý korienok...ale to už vieš." usmiali sme sa na seba.
Zaborila som hlavu do jeho krku a vdychovala jeho vôňu. Voňal nádherne.
,,Tak moment. Počkať. Stop. Stop.Stop. O tomto nič neviem." vyčítavo sa na mňa pozrelo moje dvojča-Juli. ,,Ani my."pridali sa Suz s Jes.
,,No máš, čo rozprávať slečna! Alebo skôr pani?"
A tak sa začal môj výsluch. Ako som si mohla myslieť, že sa mu vyhnem??

Podlhej dobe, viem, ďalšia časť. Tak dúfam, že sa pàči :))