Lajna (Slafkovsky FF)

Kapitola 2

Diana

Tresknem za sebou dverami od šatne a strčím kľúč do zámky, zatiaľ čo v druhej ruke zvieram svoj vak. Na sebe mám čierne rifle a teplé čižmy. Ruky my pokrýva tričko s nápisom Slovakia a cez plecia mám prehodenú čiernu Nike mikinu môjho otca.

Odrazu mi zapípa mobil. Otrávene vzdychnem a vyberiem ho z vrecka riflí, aby som sa pozrela na meno kontaktu, ktorý ma potrebuje.

Šimpanz🦧❤, hovorí názov kontaktu a ja sa usmejem.

Je to totiž prezývka mojej najlepšej kamarátky Lili.

Lili je pre mňa niečo ako moja sestra. Vyrastali sme spolu a poznáme sa prakticky od detstva. Zažili sme spolu veľa prúserov a dobrých, šťastných výletov.

Spoznali sme sa na zimnom štadióne. Ona je krasokorčuliarka a ja hrám hokej. Stretli sme sa počas jedného zápasu môjho otca a okamžite sme si sadli.

Lili je taktiež jedna z mála osôb, ktorá vie o mojej cukrovke. Okrem nej o tom vie len rodina. Nikto z reprezentácie a chvála všetkému živému a mŕtvemu nie Idiot.

To by som sa zakopala 4 metre pod zem ešte skôr než by to stihol on sám.

Kľúče od šatne strčím do vrecka a pokračujem v kráčaní na tribúnu. Telefón držím v ruke a s jemným úsmevom na tvári vypisujem Lili slohovku o tom, ako prebehol môj tréning a spôsoby, ktorými zabijem Idiota.

Z ničoho nič však zrazu pocítim kontakt s niečím tvrdým.

Alebo skôr niekým.

Zdvihned glavu od telefónu a pošúcham si čelo.

Predomnou sa v celej svojej kráse týči Juraj. Jeho hnedé vlasy rozdelené cestičkou presne v strede mu padajú do očí. V hnedých očiach mu pohráva tá ikonická iskrička a na perách má úškrn. Je oblečený v sivom, tréningovom drese a na nohách má utiahnuté chrániče. A aj keď je v korčuliach, prevtšuje ma o hlavu a pól aj bez nich.

"Páči sa ti čo vidíš, Mrchožrút?" spýta sa ma Juraj s úškrnom na tváry a tým hnusným, provokatívnym tónom, ktorý zo srdca nenávidím a používa ho od vtedy čo ho poznám.

"Áno, áno. Ó, láska, ó láska." odvetím a prekrútim očami. Bez ďalších zbytočných gestykulácií potom prejdem okolo neho a nechám ho stáť samého na chodbe.

Pomalou chôdzou a s hlavou sklonenou dole pri obrazovke telefónu si to vykračujem ku schodom na tribúnu. Na stenách chodby, ktorou kráčam sú rozvešané rôzne fotky týmov, poháre a medaile.

"Vieš, Mrchožrút, tie oči by si mohla prevracať aj z iného dôvodu." Ozve sa po chvíľke Jurajov hlas z chodby a zamrazí ma v strede pohybu,s ktorým som chcela vyšlapať prvý schod.

Obzrem sa poza rameno no Juraj už na chodbe nestojí a ja len počujem jeho hurónsky rehot cestou na ľad a ako jeho ťažké kroky dopadajú na koberec.

Debil, pomyslím si a vyšlapem schody na tribúnu zatiaľ čo sa hrabem v telefóne a hľadám kontakt Lili aby som jej mohla odpísať na správu.

Šimpanz🦧❤️: Ako tréning??

Keď si prečítam túto správu, na perách sa mi objavý úsmev, ktorý nedokážem potlačiť a sadnem si na jednu so sedačiek s výhľadom na hraciu plochu.

Ja: Bez určitých ľudí by bol aj lepší🙃

Odpíšem a zhasnem obrazovku telefónu, aby som sa dokázala sústrediť na to, čo predvádza ten kus arogantného hovada na ľade.