Lajna (Slafkovsky FF)

Kapitola 7

Diana

Tresknutie kolies lietadla o pristávaciu dráhu a hlas letušky znejúci z reproduktorov umiestnených pri batožinových priestoroch ma trhnutím vytrhne zo spánku.

Otvorím oči a pomaly si ich pretriem, zatiaľ čo sa prebúdzam z 3 sna a snažím sa zorientovať kde sa to presne nachádzam.

Stále sedím pripútaná na sedadle, no moje nohy sú vyložené a som prikritá dekou, o ktorej si nepamätám, že by som ju na seba dávala. Môj spolusediaci tu taktiež nie je a jeho sedadlo vyzerá nedoknuto a bez jeho vecí.

Vytiahnem telefón a vypnem si režim lietadlo predtým, ako otvorím správy a vyhľadám jeden kontakt.

Ja: Kde si?

Napíšem, odložím telefón a začnem si baliť príručnú batožino do batoha a kabelky. Vzápätí mi však cinka mobil a ja svoje balenie preruším.

Najväčší Debil Sveta: V autobuse

Panika mi začne prúdiť žilami ako Amazonka keď si prečítam Idiotovu správu a zbeliem asi o 15 stupňov od hnevu.

On ma nezobudil. Ten Idiot ma tu nechal zatiaľ čo on a zvyšok týmu sú na ceste na letisko v Beijingu.

Ja: V akom autobuse?

Najväčší Debil Sveta: Ty tu nie si?

Mentálne sa tresnem rukou do čela.

Ja: Nie NIESOM.

Odpíšem a až potom si všimnem 50 zmeškaných hovorov od otca, ktorý asi práve teraz vyvádza na celý autobus alebo letisko, podľa toho kde sa nachádza a vyhráža sa každému jednému spoluhráčovi.

S rýchlosťou štartujúceho raketoplánu si hodím na chrbát batoh a kabelu schmatnem zo sedadla. Potom už sa predieram radmi ľudí v chodbičke k východu a keď sa ocitnem na schodisku, ktoré vedie z lietadla, mobil v ruke mi začme vybrovať.

"Diana, pre boha, kde si?" Ozve ustráchaný hlas môjho otca na druhej strane hneď po tom, ako zdvihnem telefón a priložím si ho k uchu.

"Oci, stojím na schodoch z lietadla, neviem kde som a kam mám ísť." Odpapuľujem a snažím sa zachovať kľud, zatiaľ čo som prakticky stratená na letisku v Beijingu. Keď sa na druhej strane nikto neozve tak zložím.

Pozerám, ako okolo mňa prechádzajú ľudia v rôznom veku a rôznom oblečení. Pod schodami na nich čaká autobus no ani na jednom z nich neni vypísané SLOVAKIAN NATIONAL TEAM. Musí byť určite aspoň 5 hodín ráno keďže vonku je pomerne zima a slnko aa pomaličky dvíha nad horizont.

Vzápätí však telefón zasa zazvoní, no tentokrát mi nevolá otec ale neznáme číslo.

"Mrchožrút nastúp do toho autobusu čo teraz prišiel." Ozve sa hlas toho debila v mojom uchu a ja mám najväčšiu chuť mu ten telefón napchať do krku.

"A prečo by som ti mala veriť?" Opýtam sa ho jedovato a na druhej strane sa ozve povzdych.

"Diana nastúp do toho autobusu." Zavrčí Juraj a dokážem živo vidieť jeho zaťaté zuby od hnevu.

"A prečo by som ti mala veriť?" Zopakujem moju otázku a s úškrnom zdôrazním každé slovo aj keď sa moje nohy hýbu smerom k autobusu až kým nie som v ňom a autobus sa nerozíde.

"Diana si v tom autobuse alebo nie?" Spýta sa ma Idiot a ja namiesto odpovese zložím. Nedarujem mu ten dobrý pocit z výhry.

Uvoľním miesto na sedenie jednej staršej pani s hidžábom, ktorá sa na mňa usmeje a ja jej úsmev opätujem. Potom už však len sledujem, ako sa autobus  kľukato pohybuje pomedzi lietadlá a slnko, ktoré vychádza na obzor.