Lajna (Slafkovsky FF)

Kapitola 6

Diana

Chodenie na turnaje, hoci to bolo aj na druhý koniec sveta, mi nikdy neprišlo ťažké.

Práve naopak.

Na každý turnaj som sa tešila a ak keď som opúšťala svoju rodinu aj na mesiac, vedela som, že každý tento turnaj má svôj dôvod. Mala som cieľ, víziu a sen o tom, čo som chcela dosiahnuť a aj sa to podarilo, no teraz, keď mám reprezentovať Slovensko na ZOH, mám zdrvujúci pocit hnevu a de-motivácie len kvôli jednej jedinej osobe, ktorá mi ničí život od útleho detstva.

Juraj Slafkovský alebo po novom, môj spolubývajúci na celé dva týždne.

Už asi moju situáciu chápete lepšie.

No v ráno, alebo skôr noc odchodu to bolo 4 krát horšie.

Vďaka všetkým Bohom ma nezobudili Idiotove správy, glukometer alebo štekanie Una ale budík, ktorý som si starostlivo nastavila na pól tretiu hoci som šla spať o jednej keďže ma donekonečna otravovali Idiotove správy o totálnych nezmysloch.

So zaúpením sa vykutrem z postele a namierim si to rovno do kúpeľne kde, keď uvidím svôj odraz, som zhrozená. Kruhy pod očami, strapaté kučery a to najhoršie zo všetkého: pupák v strede čela, ktorý tam včera ešte nebol a znenazdajky sa zjavil počas noci ma donúti k frustrovanému zavrčaniu.

Spustím sprchu, vyzlečiem sa s pyžama a vstúpim do studenej vody tečúcej zo sprchovej hlavice upevnenej na strope v nádeji, že ma to aspoň trochu preberie a nebudem na fotkách vyzerať ako zdochlina.

Keď konečne vyplávam zo sprchy, utriem sa do sucha a prezlečiem sa do tímovej teplákovej súpravy, vydám najväčšiu námahu na zakrytie toho prekliateho pupáka a upravenie svojich vlasov, ktoré v strede rozdelím, zopnem dole gumičkou do drdola a potom zagélujem, keďže dnes ráno je to naozaj hrôza.

Potom už upravená opustím kúpeľňu a cestou k batohu sa takmer prizabijem o zbalený kufor, ktorý leží rozprestrený v strede izby. Potichu zanadávam a natiahnem sa pre svoj batoh položený na stole keď v tom mi zapípa mobil a ja zhlboka vzdychnem.

Najväčší Debil Sveta: Krásne dobré ránko

Juraj si z toho, že mi bude každé ráno počas prípravného týždňa vypisovať a otravovať ma, spravil doslovnú misiu, pretože keby mám zrátať rána iba za posledných sedem dní, kedy ma zobudili jeho nezmyselné správy, asi sa nedorátam.

Ja: Choď do riti

Odpíšem a začnem zápasiť so zatváraním kufra. Zaklapnem vrchnú časť a potom si naň sadnem, aby som mala aspoň nejakú šancu zavrieť ho.

Najväčší Debil Sveta: Len sa chcem spýtať kedy ma vyzdvihnete

A vtedy, dámy a páni je môj deň skazený ako skysnuté mlieko dva týždne v chladničke.

Ja: Nikdy. Pôjdeš pešo

Odpíšem a úspešne zavriem kufor. Následne sa postavím a začnem ho terígať dole schodmi, počas čoho počujem otcovo hnusné a nechutné smrkanie sopľov do umývadla. Keď sa pozriem na displej mobilu, mám asi 45 neprečítaných správ od Juraja a je 5:40.

"Diuš, napíš Jurovy že o šiestej sme uňho." povie mi otec keď zíde dole zo schodov a pobozká ma na čelo, zatiaľ čo mi z ruky zoberie kufor a spolu so svojim ho zoberie do auta.

So zaúpením vyberiem mobil a vyhľadám Najväčšieho Debila Sveta v správach. Dlho však ani hľadať nemusím keďže sa zo 45 správ stalo 100.

Ja: O šiestej sme pri vás