Lajna (Slafkovsky FF)

Kapitola 5

Diana

"Robíš si zo mňa srandu?" vykríkne na celú kaviareň moja najlepšia kamarádka a ja mám najväčšiu chuť jej ten kroasant napchať do krku a udusiť ju ním.

Sedíme v našej obľúbenej kaviarni na pešej zóne, ktorá sa nachádza zopár metrov od môjho domu. Postupne sŕkame čaj a skúsavame z kroasantov, ten môj s nugátovím krémom a ten jej zasa s džemom.

Je 26. januára a počasie sa na to celkovo v tento deň podobá. Kebyže vám poviem, že sme s Lili zmokli ako myši, tak vám hovorím slabý výraz toho, ako sme naozaj premoknuté.

Vonku padá sneh v hustých závejoch a interiér kavierne je naplnený sladkou vôňou pečiva a teplom, čo je presne to čo potrebujem po náročnom tréningu s Idiotom a zopár, nie veľmi dobrých správach.

Aspoň teda pre mňa.

"Nekrič tak lebo o tom nikto ešte nesmie vedieť." utíšim ju s prišeptnutým hlasom, ktorého tón a nálada je podobná mrtvej rybe a odchlipnem si z čaju, ktorý pomaly ale isto chladne.

Ak sa mám vyjadriť k dnešnému tréningu, tak by som ho najradšej zašpárala do Idiotovho nosa a nechala mu ho tam zhniť.

Áno až taký zlý bol.

Dnes ráno ma na šťastie nezobudilo pípanie nezmyselných správ na telefóne, no teraz keď sedím v kaviarni si želám aby to tak bolo.

Pípanie budíka a štekot pri vchodových dverách v predsieni je to čo ma zobudí a vytrhne ma z môjho príjemného sna o tom, ako Jurajovi utrhávam hlavu a hrám s ňou hokej.

Po ďalšom zaštekaní sa so zaúpením prevalím na druhý bok a schmatnem telefón zo stolíka na to, aby som vypla budík. Vyšúľam sa z postele, vypádlujem do kúpeľne a zakotvím tam na nasledujúcu hodinu.

Keď už som hotová, mrknem na telefón a zistím, že je 7:59 a to sme ešte s otcom neboli pre Idiota.

"Oci švihaj!" rútim si dole schodmi a na pleci mi visí hokejová taška aj s korčulami na krku.

Akonáhle sa však dovalím dole, vidím otca aj s Idiotom sedieť pri našom jedálenskom stole, v našej kuchyni a na mojej stoličke. Na stole sú hrianky z maslom a vajíčkom a s malími tanierikmi s nakrájanou zeleninou.

Juraj má na sebe voľné sivé tepláky a čiernu mikinu s TPS Turku a na hlave má šiltovku druhu "Túto šiltovku si oblieka len Juraj Slafkovský a nedá ju z hlavy dole pokiaľ nie je na ľade".

A hoci ma to zvnútra rozožiera, ako keby mi niekto nalial kyselinu dolu krkom a primiešal k nej ďalšiu kyselinu, vyzerá v tom čo má na seve tak dobre, že je mi z toho až nevoľno.

Uno už musí byť pustený vonku na záhrade a hrabať v záhonoch, keďže jeho štekanie sa už neozýva domom a ani ho nevidím ležať v pelechu pri posteli.

"Kto by to bol povedal, že budeš vyžierať chladničku aj u nás a nie len u seba?" rypnem si doňho namiesto pozdravu, ktorý venujem otcovi a ten lenpokrúti hlavou.

Rýchlo prešprintujem ku kuchynskému ostrovčeku a schmatnem z košíka z ovocímjedno jablko a banán. Vzápätí sa postavia aj oni a nasledujú ma do predsiene.

"Kto by to povedal, že na zápase dáš viac tyčiek ako na tréningu?" vráti mi to s úškrnom Idiot zatiaľ čo sa obúva a umlčí ma.

Potom už sa poberieme do auta a rozídeme sa smerom k štadiónu. Po ceste som sa ešte dozvedela, že tréning sa preližil na pól deviatu takže som sa nemusela stráchať.

"Takže je to vážne?" spýta sa ma moja kamarátka na tie najhoršie správy môjho života, ktoré som jej zdelila hneď po tom, ako som sa ich dozvedela ja.