Lajna (Slafkovsky FF)

Kapitola 8

Diana

Beijinské slnečné lúče, presvitajúce cez žalúzie okien a Idiotovo chrápanie ma v prvý deň prípravného týždňa, čiže troch prípravných zápasov, vytrne zo spánku.

S nepredstaviteľnou neochotou sa prevalím na druhý bok tak, aby sa môj chrbát správal ako štít pred svetlom slnka a zároveň tak, aby som sa mohla natiahnuť pre telefón.

Keď však zapnem displej, po druhý krát si ráno vypálim oči a musím znížit jas aby som niečo videla.

Po odomknutí telefónu mám pred sebou vyše 99 notifikácii na imstagrame a k môjmu neveľkému údivu sa všetky týkajú tej fotky, kde je teraz asi devaťstotisíc páči sa mi to a asi o polovicu menej komentárov.

A, na ktorej, Jurajove oči zasa žiaria tou istou iskričkou, ktorá tam vždy bola a ten šibalský úsmev, ktorý mu z pier nezmaže nikto. A jeho vlasy, prirodzene rozstrapatené vetrom vyzerajú až moc dobre.

A nenávidím to.

"Naozaj je to krásna fotka ale fakt ma musíš prestať očumovať lebo si budem myslieť, že ma máš v láske." oprie sa mi o citlivú kožu pravého ucha jeho dych a ja mám pocit, že vyletím z kože.

Otočím hlavou a uvidím pred sebou nemilú scénu.

Juraj sa opiera o okraj mojej postela bez trička v šortkách a jeho tvár je tak blízko k mojej, že mám strach, aby som nechitila jeho demenciu.

"Jediné čo je na tej fotke krásne z tvojho pohľadu si ty sám." odvrknem a on sa súhlasne zasmeje.

Potom sa postavím s postele a šikovnou kľučkou a telefónom v ruke ho obídem a zavriem sa v kúpeľni.

._/._/._/._/._/._/

Dvere autobusu sa so syčaním zatvoria, keď z autobusu vystúpi posledný člen násho týmu.

Keď sa konečne zrátame, čo bolo zavedené kvôli mne, vyrazíme smerom do štadióna na náš prípravný zápas s Nemeckom.

A poviem vám, že keby vidíte náš tým tak vám prídeme ako 5 ročné deti a nie profesionalny športovci na ZOH.

Ja s Jurajom sa klasicky škriepime do čoho sa neskôr pridá treina tímu a ostatný sú buď na telefónoch alebo sa bavia s trénermi.

Autobusom znie občasný smiech a piesne z reproduktora v rôznych žánroch, zaťial čo sa trmácame hladkými Beijinskymi cestami.

Keď dorazíme,vozidlo so škrípaním zabrzdí a dvere sa so syčaním otvoria. Potom sa všetci postavíme a na čele s Hrivom sa vylodíme z autobusu do chladného februárového počasia.

Vo chvíli, ako sa naše končeky prstov dotknú sivého chodníka, sme obklopený novinármi, kým realizačný tím nosí naše hokejové tašky do šatne.

Akonáhle sa uistíme, že sme všetci, pomalým krokov vyjdeme do šatne.

Prechádzame rôznymi chodbami a musím uznať, že interiér štadiónu je naozaj pekný.

Biele steny zdobené obrazmi, cez ktoré sa prepletajú rôzne modré a červené čiary, vytvárajú efekt ľadu zjazdeného korčuľami. Na stenách sú taktiež ponalepované rôzne nápisy v znakoch, ktoré neviem prečítať a v nich sú občasné biele škvrny.

Keď sa už konečne ocitneme v šatni, ktorá sa dizajnovo veľmi podobá chodbe, obzriem si boxy.

Som umiestnená zhruba v strede šatne pri otcovi, čo ma poteší, lebo mi bude môcť zaviazať korčule na pevno.

Moja radosť však netrvá dlho a zmizne tak rýchlo ako sa objavila, hneď ako si prečítam meno suseda z prava.

Juraj Slafkovský.