Lajna (Slafkovsky FF)

Kapitola 10

Diana

Vôňa hotelovej praženice a pečiva ma silno udrie do nosa, akonáhle Hrivo otvorí dvere a celý náš tím sa navalí do malej jedálne ako stádo bizónov, samozrejme bez nechýbajúceho hluku, ktorý by to stádo aj pripomínal.

Stojím vedľa Juraja, keďže nás púšťajú ku švédskym stolom po izbách a v ruke stískam tanier, snažiac sa potlačiť jemné pnutie v podbrušku, ktoré spôsobuje hlavne stres z nadchádzajúceho prvého skupinového zápasu proti Fínsku.

Keď sa konečne dostaneme s Idiotom na radu, vrhnem sa k praženici, no s mojim ranným tempom to vyzerá skôr ako plazenie. Položím tanier pred kovovú nádobu s pokrievkou, ktorá obsahuje praženicu a otvorím ju. Potom si praženicu naberiem a chystám sa položiť veľkú naberačku späť do nádoby avšak, niečo do mňa z boku narazí.

Otočím hlavu a vidím, ako Jurajova bedrová kosť narazí do tej mojej a na perách mu pošklbáva úškrn, zatiaľ čo si nakladá na tanier porciu praženice, ktorá je dvojnásobkom tej mojej a ja na jej veľkosti vyvalím oči, čo ho donúti ku smiechu, no potom ma obehne a hľadá si voľné miesto na sedenie, zatiaľ čo ja mám výhľad na jeho silný chrbát zakrytý sivým tričkom.

Odlepím pohľad od Jurajovho chrbta a začnem očami hľadať voľné miesto na sedenie. Jedáleň je celkom veľká hala, ktorá je naplnená stoličkami a stolmi s béžovými kobercami a záclonami, ktoré pokrývajú snehom a mrazom prikryté okná. Na stoloch sú obrusy červenej farby a decentné prestretie.

Moje oči sa po dlhom skenovaní jedálne uchytia na jedinom voľnom mieste pri stole v asi strede jedálne. Rozídem sa smerom k nemu, no keď sa priblížim a uvidím, kto za ním sedí, mám chuť jesť na chodbe. Pri stole sú totiž usídlení môj otec s Hrivom, Rybárom a Jurom, ktorý sa rehoce na niečom čo povedal jeden z nich.

S povzdychom pridám do kroku a prejdem ku stolu, aby som si miesto zarezervovala skôr, než mi ho niekto obsadí. Položím na stôl tácku a odtiahnem si stoličku, na ktorú si následne sadnem a venujem otcovi úsmev ešte predtým ako sa pustím do jedenia.

Zrak mi behá po jedálni a po našom stole, no snažím sa to nepreháňať, hoci mi stres skrúca žalúdok ako 12 metrová anakonda a chuť do jedla ma postupne opúšťa, pokúšam sa do seba napchať aspoň niečo. Zrazu ma však, počas toho, ako pijem až moc presladený čaj, niekto tvrdo udrie topánkou do nohy a ja zdvihnem zrak od stola.

Moje oči sa stretnú s tými Idiotovými a ja mu venujem spytovné zdvihnutie obočia. Vtedy mi však zavibruje telefón a ja ho vyberiem z vačku len na to, aby som si prečítala jedinú správu od Juraja.

Najväčší Debil Sveta: Ukľudni sa.

Odvrátim pohľad od telefónu a presuniem ho k Jurovi, ktorý mi venuje lišiacke žmurknutie hneď po tom, ako s ním naviažem oční kontakt. Na to mu však len odpoviem s falošným úsmevom a zdvihnutým prostredným prstom, čo ho donúti k pokrúteniu hlavou a zasmiatiu.

._/._/._/._/._/._/._/

"And play your game, okay?" doznie Craigov hlas v šatni a mi súhlasne zabúchame hokejkami, hoci sa ešte všetci obliekame a v kabíne je cítiť, že v atmosfére poletuje stres.

Skloním pohľad späť ku korčuliam a ešte predtým, ako si niektorú z nich obujem, na pravý členok si natiahnem spevňovací návlek, aby sa mi nevyskočil ako niekoľkokrát počas mojej kariéry. Potom si na nohu natiahnem korčulu a nasleduje vrch tela.

Cez hlavu si pretiahnem chránič na vrch tela, čiže hruď, chrbát a ramená a popriťahujem si ho popri bokoch. Potom na seba navlečiem chrániče na lakte, dres s helmou a nakoniec rukavice.