Jeden Idiot mi zmenil život✔

12.kapitola

Dylan

Rýchlo som vytočil jej číslo.

,,Dy-dylan??" šepla roztraseným hlasom.

,,Vicky?? Si v poriadku?? Čo sa deje??" starostlivo som sa vypytoval.

,,Ja to potrebujem...." jej hlas bol tak slabý, akoby každá hláska bola pre ňu bolestivá.

,,Kde si??" preglgol som.

,,V byte..." šepla.

,,Zachvíľu som tam...." zložil som, nemôžem ju tak nechať.

,,Musím ísť" oznámil som Benovi. Snažil som sa tváriť normálne, no v skutočnosti som sa bál...strašne. Autom som letel po ceste, vykašľal som sa na predpisy. Zaparkoval som pred bytovkov a vybehol schody do svojho bytu. Schmatol som injekciu a letel znova dolu, až k jej bytu.

,,Vicky...otvor!!!" klopal som na dvere. Neotvárala, tak som tie odomkol...ano mam s tým skúsenosti. Odomknúť viem aj bez kľúča.

,,Vicky...začal som ju hľadať po celom byte.

Bola schúlená v klbu na posteli. Celá sa triasla a potila. Bol to strašý pohľad. Viem prestne ako sa cíti aj ja som si tým prešiel a nie je to nič príjemné.

,,Daj ruku..." nakázal som jej. V očiach mala slzy, pot jej lepil vlasy na čelo a zrýchlene dýchala. Vystrčila ku mne ruku. Zaváhal som, no keď som videl ako trpý, tak som musel.

Ihlu som nasmeroval na jej žilu a jemne som jej ju pichol do žily, musel som odvrátiť zrak, stále ju zabíjam. Striekol som jej to. Silnejšie mi stlačila ruku, ktorú celý čas držala. Injekciu som jej vytiahol zo žily a hodil na zem. Po chvíli sa uvoľnila a ruky stiahla späť, už som počul len tlmené vzlyky.

,,Vicky...už je dobre..." objal som ju okolo pliec.

,,Nie je!!" vzlykla a posunula sa. Sadol som si k nej a ona hlavu položila na moje kolená.

,,Nikdy nebude dobre....NIKDY!!!!" vzlykla. Nachvíľu stíchla.

,,Prečo práve ja? Nemohol si vybrať niekoho iného??" chcel som aby si to uvedomila...ale ten pohľad na ňu bolí.

,,Prečo ma vtedy zavolal von?? Nemohol ma nehať žiť môj nudný život??" snažil som sa ju ukľudniť ale vedel som, že to tak ľahko nepôjde. Najhoršie je, že aj ja mám na tom obrovskú vinu.

,,Chcela by som vrátiť čas....vrátiť sa do doby, keď môj najväčší problém bola zlá známka. Keď som sa bála ísť do školy kôli tomu, že sa mi ostatný vysmievali....že som bifľoška. Keď sa somnou nik nerozprával...." vedel som, že v škole to nemala najľahšie ale netušil som, že to bolo až také.

,,A čo robím teraz?? V škole som už nebola už asi dva mesiace, keby som tam aj šla a zbadali by moje dopichané ruky, rovno by ma vyhodili.......chcela by som sedieť na okne a čítať knihy.....myslieť si, že život je spravodlivý...Ale nieje!!" skrýkla zúfalo.

,,Nieje, nikdy nebol a nikdy nebude..." stále plakala. Slzami mi zmočila celé tepláky. Ale srať na tepláky. Bolo mi jej ľúto a strašne moc ale čo mám robiť?? Aj ja by som si prial, aby teraz radšej sedela na okne....aj za cenu toho, že by som ju nikdy nepoznal...

,,Pretože keby bol...tak tu neležím ako troska. Mala by som ešte rodinu, ktorá ma milovala. Neriešila by som, že som závislá na drogách, neriešila by som, kde mám zohnať peniaze na ne. Keby som s ním nikdy neprehovorila, keby som s ním nešla do toho zasratého klubu, keby som mu nikdy nedovolila, aby mi to pichol....keby bolo keby...." znela veľmi zúfalo.

Ešte chvíľu plakala, no potom zaspala. Opatrne som ju položil do postele aby sa nezobudila a chcel som odísť.

,,Nechoť...prosím" potiahla ma za ruku. Tak asi nespala.

,,Pššt...nikam nejdem" uistil som ju a ľahol si k nej. Ruku som prehodil okolo jej bokov a pobozkal som ju na čelo. Bolo ťažké len tak vedľa nej spať, keď som videl tie krivky. Ale konečne som si niečo uvedomil. Ben mal pravdu.....milujem ju.....

💙💙💙

Táto je extrémne krátka...ale čo poviete?? Victoria si konečne uvedomila, že je závislá....