Vodca ✔

XXIII.- Vozíček/LOSE

Hryznem si do vnútornej strany líca dúfajúc, že zaženiem slzy, ktoré sa mi derú do očí. Musím sa spamätať. Na chvíľu musím byť zase tou Lose, ktorú každý pozná. Tou sebavedomou Ostreľovačkou s ružovými vlasmi a ostrým jazykom.

Na sekundu privriem oči a snažím sa sústrediť. Spomenúť si na veci, ktoré som vo svojom živote dokázala. Na tie maličké víťazstvá, ktoré zo mňa urobili jednu z najlepších Ostreľovačov. Na tú Lose, ktorá síce prežila, ale istá časť jej bytia, už naveky zmizla.

Otvorím oči a pohľadom skĺznem po invalidnom vozíku pred sebou. Kto by bol povedal, že sa raz dostanem tak hlboko, že budem nútená využívať dobrú vôľu iných, aby ma dostali z jedného miesta na druhý. Toto... toto nie som ja.

Prsty zaborím do matraca a tuho zovriem prikrývku. „No tak," šepnem si pre seba a ako na potvrdenie vlastných slov, si zastoknem pramene vlasov za uši. Za ten čas, čo som tu, mi stihli podrásť. Sú dlhšie, než celé roky. Padajú mi na plecia a na vrchu hlavy už svieti moja prirodzená blond.

Yan ma od kúpeľňových dvier sleduje so zovretými perami. Chcela mi pomôcť, tak veľmi to chcela, ale to jej nemôžem dovoliť. Musím si nájsť vlastný rytmus, vlastnú cestičku, ktorou sa vyberiem.

Zakrúžim členkom na ľavej nohe a kdesi v najhlbších útrobách môjho srdca dúfam, že sa pohne aj moja pravá noha. Nádej je márna.

Pravačkou sa pridržím za stolík a ľavé chodidlo si položím na zem. Do boku mi vystrelí bolesť, keď sa opriem o ruku a pokúsim sa nadvihnúť.

Vďaka mojej nedávnej kondícii, sa s vyťažením všetkých síl postavím na ľavú nohu a rukami sa opriem o stolček.

Zadýchane skloním hlavu a nechám kvapôčku potu stiecť až na koniec nosa a dopadnúť na podlahu.

Chvíľu skrčene stojím nad stolíkom, aby sa moja pravá noha nedotýkala zeme a aby som nemala pocit, že so sebou vláčim svoje napoly mŕtve telo. Hoci je to práve tak. Akoby neodumrela len časť mojej nohy, ale v prvom rade, časť mojej duše.

Yan ku mne zozadu prisunie invalidný vozík a ja sa zosuniem do čierneho vozíčka. Na viac sa nezmôžem. „Nechám ťa tu?" spýta sa Yan potichu a ja rýchlo prikývnem. Nechcem, aby to videla. Nechcem, aby ma videla plakať.

Skôr, než by stihla vyjsť, moje oči zaplavia slzy, ktoré sa skotúľajú po mojich lícach.

Čo je Ostreľovač bez svojich nôh? Čo je človek, bez kúska samého seba?

Pretriem si oči a pritiahnem si sveter bližšie k telu. Na čo je vôbec dobrá moja existencia?

Ľavou nohou zavadím o tú pravú, akoby som ju chcela povzbudiť, aby sa prebrala k životu. Nejde to. Nefunguje to!

Dlaň si priložím k ústam a udusím v nej beznádejný výkrik. Až teraz som si skutočne uvedomila, čo som stratila. A že tú časť už nikdy nezískam späť. Stratila som to, kým som bola.

+++++

„Hlavne sa upokoj," prehovorí Yan, ako ma tlačí na vozíčku po chodbách nemocnice. Smerujeme do spoločenskej miestnosti, kde na mňa už čaká Adam Wooler, aby si so mnou prebral udalosť spred niekoľkých dní.

Yan už stihol vypočuť a toho istého príbehu sa mienim držať aj ja. Doteraz ho Yan držala v šachu a prinášala mu jednu výhovorku za druhou, len aby som s ním nemusela hovoriť. Pravda je taká, že to mnou otriaslo. A nie málo. Možno to zo strany Yan ani neboli výhovorky.

Yan privolá výťah a ja a na krátku sekundu zamyslím nad tým, akoby to asi dopadlo, ak by vypadla elektrika na viac dní práve vo chvíli, kedy by bol niekto v tom výťahu.

Yan ma zatlačí dnu a spoločne sa vyberieme na prízemie. Ruky si držím v lone a neustále sa hrám so zipsom na bunde. Na čo také, by sa mohol opýtať?

Výťah zacinká a Yan ma vytlačí von. Trošku ma upokojuje fakt, že nie som jediná s vozíčkom. Na druhej strane ma strašne ubíja, že takmer každý vozíčkar je človek, ktorý už musel prekročiť šesťdesiatročnú hranicu. A hľa, tuto dievča, ktoré nemá ešte ani šestnásť.

Nervózne zaryjem nechty do dlaní a poklopkám fungujúcou topánkou. Yan zatočí vozíček a my sa ocitneme v priestrannejšej miestnosti so zopár pacientmi s ich rodinami, ale aj s doktormi, ktorí horlivo gestikulujú pri poobedňajšej káve.

Moje oči sa zaseknú na mužovi, ktorý ležérne sedí na béžovom gauči. Tie sú poukladané do tvarou písmena U. Niektoré sú obsadené, ale Wooler si celú pohovku privlastnil sám.

„Pripravená?" spýta sa Yan skôr, akoby ma odtlačila k pohovke.

Nie, nie som pripravená, kričí moje vnútro, ale prinútim sa prikývnuť. Nemôžem sa zosypať. Nie zas. Síce už nikdy nebudem Ostreľovačkou, nikto nemusí vedieť, že sa pretrhla aj hrádza v mojom vnútri a toxické vody zaplavili celé moje telo.

Wooler si nás všimne a venuje nám pobavený úškrn. Ten ale ani zďaleka nie je taký úprimný, ako v deň, keď si myslel, že zastrelil Galiu.

Yan sa posadí na kraj pohovky a mojim vozíčkom uzavrie písmeno U do oválu. „Zdravím, slečny," pozdraví sa Wooler s naoko elegantným gestom.

„Podobne," zamrmlem.

„Mohli by ste nás nechať osamote?" spýta sa Wooler od Yan a ja po nej šibnem pohľadom. Nemôže prikývnuť.

„Nie," odvetí s ľadovým pokojom bez toho, aby čo i len zaregistrovala môj pohľad. „Lose nie je v stave na príliš závažné debaty a ja na ňu mám dohliadať, aby sa príliš nevysilila."

V duchu sa pousmejem. Ani len slovo nie je pravda. Aspoň nie v tom zmysle, v akom to podala. 

Wooler niečo zavrčí popod nos, ale podľa jeho pohľadu usúdim, že kapituluje. „Fajn, ale vy budete mlčať."

Yan mykne plecom. „Pokiaľ budú vaše otázky v medziach normy, tak áno."

Wooler ignoruje jej poznámku a zapne si malý diktafón. Jasné, že si nebude robiť poznámky, ale Meerovej musí podložiť dôkaz o tom, čo som skutočne povedala. „Pôjdem rovno na vec. Kto bolo to dievča a čo robilo vo vašej izbe?"

„Neviem." Presne túto otázku som čakala. „Keď som bola naposledy v kúpeľni, alebo vlastne keď tam bola Yan, ešte tam nikto nebol. Viem, že som potom spala. To dievča, alebo čo to vlastne bolo, som videla prvýkrát vtedy, keď vybehla a vy ste ju nasledovali so zbraňou v ruke."

„Čo mala potom znamenať vaša reakcia?"

Prevrátim očami od podráždenia. „A nie je normálne prejaviť súcit k človeku, ktorého ste chladnokrvne zastrelili? Možno ak by ste namiesto bezhlavého strieľania skúsili chytiť ju, mohla by vám povedať, kto je a čo tu robila. No teraz vám je to už nanič, že?"

Wooler ma prepáli pohľadom. „Nanič," zopakuje. „Ale vám to môže byť jedno, však?"

„Nie je nám to jedno," zasiahne do toho Yan. „Po Kupole sa pohybuje zvláštne stvorenie, pán Wooler, a nikde nie je povedané, že nemôže ísť o Mutanta. Ohrozil našu pacientku a vy ani netušíte, kde sa v tomto momente nachádza. Nebyť mojej istoty vo vašu profesionalitu, povedala by som, že si svoju prácu neodvádzate dobre."

Obe so zadosťučinením sledujeme Woolerov zaskočený pohľad, ktorý prerastie do hnevu. Naštvane vypne diktafón a vstane. Skôr, akoby to stihol urobiť on, ma Yan odtiahne z cesty a okrem Woolerovych krokov začujem aj jeho tiché šomranie: „Ešte sa uvidíme!"

Jedna nula pre nás, Wooler.

A máš to, Woller :DD