Vodca ✔

LXI.- Prázdna miestnosť/RIO

Začne sa to úplne jednoducho.

Tma, ticho, šepotanie. Pokojné búšenie dažďa o sklenené tabule. Dusivé napätie. Dych desiatok ľudí za našimi chrbtami. Zovretie Lorinej ruky. Niečo úplne normálne. Čosi, čo pred niekoľkými rokmi bolo samozrejmosťou.

Dážď, ľudia, rodiny, boj za niečo, v čo veríme. Jednoduché.

Nejde o nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Ibaže naša situácia nie je taká jednoduchá akoby sa nám to v skutočnosti páčilo.

Nad našimi hlavami sú ozbrojení ľudia, ktorí čakajú na to, až môžu zaútočiť vďaka chorému ideálu zvrátenej ženskej bytosti, ktorá očividne zabudla na význam slova ľudskosť.

Samozrejme, aj teraz by sme mohli polemizovať či je to, čo robíme, správne, či nemáme rovnako šialené plány ako ľudia nad nami. Či nie sme rovnaké zveri ako Mutanti, kráčajúci za hranicami, či ľudia, ktorí nás sem dostali. Možno sme rovnakí.

Ale čo ak nie?

Nemáme čas zamýšľať sa nad tým, či konáme správne, alebo nanajvýš hlúpo. Naše životy sú vrtké a prišiel čas postaviť sa za to, čoho sme sa mali držať už pred rokmi. Asi to nie je správna chvíľa na to, aby sme rozoberali slobodu a to, pre čo v skutočnosti bojujeme. Je to naša budúcnosť? Budúcnosť našich detí? Či niečo úplne prosté a egoistické? Napríklad pomsta mladého dievčaťa?

Je to jedno.

Teraz sme tu, pripravení zaútočiť a ešte viac rozhodnutí nevycúvať. Nie zas. Odkladali sme to dlho, no je čas zabaliť strach do balíčka a poslať kade ľahšie.

Prečo útočíme až teraz? Prečo sme čakali kým oni naberú silu a my sa unavíme? Báli sme sa. Našej budúcnosti, toho, kým sme, toho, či konáme správne. No na tie otázky neostal čas. Ubieha nám pomedzi prsty ako tenučký prúd vody, ktorý je rozhodnutý ujsť pred našimi zrakmi. Náš čas došiel a my sme nútení, či už veriac alebo nie, postaviť sa za to, čo považujeme aspoň z časti za správne. Možno nie úplne presvedčene, no stále veríme v lepšiu budúcnosť.

„Ja pôjdem s Amou rovno vpred. Rio, ty s Lori, Eliottom a tvojou skupinou pôjdete doľava. Nat, Hawke, vy zas doprava. Jasné?" Ross rýchlo zloží mapu do maličkého štvorčeka a naznačí nám, ktorou chodbou sa vydať. Cestou sem sme sa dohodli na maličkostiach nášho plánu. Prebrali sme všetko, čo sa dalo. Každý bude mať na starosti čosi iné a až sa dostaneme dnu, naše skupinky sa rozdelia. Platí nevýslovná dohoda o tom, kto je šéf kde a koho slovo má kedy akú váhu.

Kývnem na ľudí, ktorí stoja za mnou. Je desivé vidieť, koľkých osud je v mojich rukách. Eliott bez slov zoberie Lori na ruky. „Čo je?" zazrie po mne, keď ho počastujem nechápavým pohľadom. „Ty máš AP-R tak drž prosím ťa to, nie túto malú. Nemusíš sa báť, nespadne."

Pozriem sa na Lori, ktorá krátko prikývne. Akoby chápala. Stále sa tak tvári. „Fajn," zhodnotím to a konečne v ruke zovriem AP-R so sivou pažbou. „Ale dávaj na ňu pozor."

Eliott vážne prikývne a červené vlasy mu padnú do čela. Tým len umocní môj pocit, že sú namiesto jeho tmavých očí dve prázdne očné dierky.

Vrhnem rýchly pohľad na Ross. Ešte sa stretneme, netreba sa lúčiť ani nič podobné. Všetko bude v najlepšom poriadku. Určite áno. 

„Idem prvý." Skupina ľudí ma opatrne nasleduje pozdĺž osvetlenej chodby. Podľa mapy Amabel Parkerovej by sme mali vyjsť na prvom poschodí SODA, v jednej menšej kancelárii, odkiaľ budeme mať skvelý prístup k dôležitým kanceláriám aj ku skladu ich zbraní.