Vodca ✔

LXXIII.- Tajomstvá/ROSS

Mapu opäť poskladám do malého štvorčeka a hodím si ju do vrecka. Je čas vyjsť do Kupoly. Cesta v podzemí prebiehala hladko a bez problémov. Nenarazila som do nikoho a ničoho, presne ako som predpokladala.

Opatrne vyjdem po schodoch a pootvorím dvere na ich vrchu. Ako sa ukáže, ide o jednu z dvier na starej kaplnke v cintoríne.

Táto budova sa už roky nepoužíva, no pamätám si, že raz, keď pochovávali istého chlapa, obrad sa nekonal priamo pri hrobe, ale tu vo vnútri. Bol to mamin kolega a ona tvrdila, že toto bolo jedným z jeho posledných želaní. Aby sa omša k pohrebu konala tu a nie vonku.

Viem, že som to vtedy nechápala a mama sa mi to snažila vysvetliť tým, že ide len o inú variáciu pohrebu.

„Rovnako ako sa nájdu ľudia, ktorí sa chcú dať spopolniť?" spýtala som sa mami. „A potom ich pozostatky rozsypú za hranicami?"

„Niečo podobné," prisvedčila s úsmevom, ktorý sa k pohrebu veľmi nehodil. „Ale skôr by som povedala, že ide o miesto. Či sa dá popol rozsypať za hranicami, vloží sa do hrobu, alebo si malú truhlicu uloží rodina na policu. Chápeš?"

„Myslím, že áno."

Miestnosť sa od toho pohrebu nezmenila. Bolo to už dávno, mohla som mať možno sedem rokov, alebo niečo krátko cez. V každom prípade, bolo to ešte v dobe, keď sa svet nad našimi hlavami nerozpadal.

Celú kaplnku tvoria len dve miestnosti, obe dostatočne malé na to, aby sa tam nedostali všetci príbuzní. Možno chcel mať mamin kolega pokoj a priestor len pre ľudí, ktorí boli skutočne blízki jeho srdcu.

Jedna izba je pre farára, ktorého jediná úloha je prečítať pár riadkov a pokvapkať truhlu svätenou vodou. Rodičia mi tvrdili, že veľké pohreby v Kupole nikdy ani neexistovali. V dobe, keď mesto počalo svoju existenciu, bolo toľko mŕtvych, že na pohreby jednoducho nebol čas ani priestor. Neskôr sa spravil kompromis a ľudia sa začali pochovávať aspoň symbolicky podľa predpisov katolíckeho náboženstva.

Miestnosť farára je malá kutica so stolom, stoličkou a starou skriňou, ktorá má pootvorené jedny dvere a vytŕča z nich dlhá biela róba. Poslednou drobnosťou je malé okienko a dvere, cez ktoré som sa sem vhupla aj ja. Boli schované za tapisériou Boha.

Druhá izba sa takmer vôbec nezmenila od pohrebu, ktorý sa tu konal. Okná ostali zatiahnuté čiernymi závesmi, stoličky  poukladané do polkruhu a v strede miestnosti je ešte aj podstavec, na ktorej ležala truhla. V rohu zostal dokonca aj starý veniec so zhnitými ružami a nečitateľným nápisom.

Vyjdem zo zatuchnutej kaplnky, kam už roky zrejme nevkročila živá duša. V Kupole vládne rovnaká tma ako pred niekoľkými hodinami, ba dokonca dňami.

Vyjdem z cintorína čo najkratšou cestou – preleziem nevysoký kovový plot naokolo. Sveter sa mi naň zachytí, ale po posledných udalostiach to nie je nič, čoby ma vyhodilo z pokojného rytmu.

Od cintorína je to len na kúsok k hranici Kupoly a medzi tými významnými bodmi nášho mesta, je len jedna maličká budova, o ktorej existencii ľudia vedia len preto, lebo kazí výhľad z okien nemocnice na bielu, ničotnú stenu.

Je to stará drevená kutica, ktorú kedysi chceli prerobiť na sklad liekov, ale vedenie Kupoly usúdilo, že je lepšie, ak budú pod zámkou priamo v nemocnici.

Budova tak ostala opustená a po rokoch schátrala a v podstate z nej veľa neostalo.

Dvere sú vylomené a tak sa ľahko dostanem dnu. Interiér tvorí stôl, stolička, zopár skríň, poličiek, ale všimnem si aj oblečenie na pohovke a zopár pohárov na poličkách. Niekto tu býval?